Deziluzívnosťou sa to v najnovšej slovenskej literatúre len tak hemží. Všelikto dnes píše o stiesnenosti životom, o sebatrýzňach a sebaanalýzach, o skľučujúcich a bezvýchodiskových situáciách všednej každodennosti. Spôsoby podania sú rôzne, takisto miera presvedčivosti. Zato (seba)charakteristika literárnych postáv je až prekvapivo podobná. Čítajúc v neveľkom časovom odstupe najnovšie prozaické knihy, zistila som, že na povahopis frustrovaného slovenského literárneho hrdinu roku 2005 stačia autorom dve permanentne sa opakujúce slová: s prepáčením – „trtko“ a „kokot“.

Okolo rovnakej témy sa tvrdohlavo točí aj Márius Kopcsay. Kritický deň, Stratené roky, Domov a vraj má ešte prísť Zbytočný život – taká je zatiaľ jeho autorská bilancia. Reálne sú to nateraz dve zbierky poviedok a jeden román – tri knihy významovo súvisiace cez postavy dieťaťa – chlapca – mladého muža, ktorého základným mentálnym stavom je vedomie vlastnej neschopnosti, nepríťažlivosti, neúspešnosti. 

Slobodovské inšpirácie
V románe Domov ponúkol Kopcsay vcelku vydarený variant existenciálne ladenej prózy so slobodovskými inšpiráciami. Jeho hlavnou postavou je životom deprimovaný tridsiatnik, redaktor Mucha, východiskovým konfliktom je moment presťahovania sa z priestranného sídliskového bytu do malého a tmavého príbytku v centre mesta. Keďže k zmene došlo proti Muchovej vôli, Mucha nový byt nenávidí a musí si k nemu nájsť vzťah. Toto hľadanie vzťahu k novému domovu je rámcujúcim (a dobre postaveným) sujetom prózy: Kopcsay ho zachytáva cez cyklus štyroch ročných období a v podobe sústredeného popisovania Muchovho duševného stavu, jeho mimovoľných spomienok na minulosť, aktuálnych subjektívnych zážitkov, pozorovaní, postrehov, úvah, snov. To všetko v plynutí času, ktorý síce naozaj všetko zmení, ale jedine k horšiemu. 

Pocit straty života
Domov je osobne postavený príbeh, stvárňujúci depresívny pocit straty života – v zmysle premárnenosti a nenaplnenia, navyše s motívmi z autorovej reálnej biografickej skúsenosti a jeho konkrétnej situovanosti. Tiesnivé situácie hrdinu vystihuje výpočet: „strata domova, finančný krach, kolotoč pôžičiek a dlhov, manželská kríza, strata spánku a rozpad stavebného materiálu, ktorý držal pohromade jeho osobnosť.“ Mucha si hľadá priestor pre životnú realizáciu – v rodine i v práci, je však neustále „zrádzaný“ vlastným osudom. Čaká, „kedy sa život začne uberať lepším smerom“, ale fatálna výhybka, ktorá mala priniesť zmenu, spôsobila iba vykoľajenie. Z človeka Muchu ostáva len obal, ktorý sa zabýval v krajine snov. 

S ironickým nadhľadom
Muchove melancholické nálady neznamenajú, že Kopcsayova knižka je ťaživým trudnomyseľným čítaním. Jej plusom je zmysel pre detail, odstup a ironický nadhľad. Silnú stránku vidím práve v schopnosti Máriusa Kopcsaya priliehavo, trefne vystihnúť drobné životné detaily v ich komickosti a nezmyselnosti. A takisto v prirodzenom a kultivovanom prepojení so sociálnym kontextom a v celkovom autorskom zdisciplinovaní. Naopak rozpaky vzbudzujú návraty k „detským“ zápiskom (slabina už debutovej poviedkovej zbierky). A hoci v najnovšej knihe toto svoje zaujatie už výrazne prehodnotil, pochybnosti naďalej ostávajú. Mám na mysli časť Parta z povrchovej bane (s. 134 – 150), ktorá je prepisom starej československej televíznej detektívky zo sedemdesiatych rokov. O aký film vlastne išlo, to sa ozrejmí až o kus ďalej (s. 168), aj to však bez hlbšej motivácie: dozvieme sa len, že detektívka Zlá noc Muchu „z  neznámych dôvodov intenzívne oslovila“. Prerozprávaný obsah filmu narúša komunikatívnosť inak kompaktného prozaického textu, ruší ho ako súvislý celok a hlavne pôsobí nadbytočne. Pri troche dobrej vôle však možno uznať, že tento Kopcsayov postup má istú logiku. Kapitola stojí v kontexte prózy významovo izolovane, ale len potiaľ, pokým si neuvedomíme, že je odkazom na kľúčový „modrý zošitok“, do ktorého si malý Mucha robil zápisky a maľoval svoje sny. Je teda odkazom na minulosť, na detstvo, ako na obdobie „skutočného domova“, pretože aktuálne prežívaný čas sa pre postavy prózy Domov vyznačuje tým, že žiaden domov vlastne nemajú. Pointou situácie „bez domova“ je potom myšlienkový návrat do dôverne známej vnútornej krajiny detstva, tentoraz už s vedomím smrti.

Možnosti písania Máriusa Kopcsaya sa touto knihou ešte viac otvorili a je len na ňom, ako danú potencialitu dokáže využiť.

Dana Kršáková
Knihy & spoločnosť 2/2006