Súdiac podľa názvov vydaných či pripravovaných kníh, Márius Kopcsay asi nebude žiadny veľký optimista. V roku 1998 debutoval zbierkou krátkych próz Kritický deň, teraz vydal Stratené roky, chystá sa na Zbytočný život... Čas medzi prvou a druhou knihou však určite nebol celkom stratený, pretože Márius Kopcsay ako spisovateľ zjavne pokročil ďalej.

Bez minulých obmedzení
Jeho dnešný prozaický rukopis je v porovnaní s prvotinou oveľa vyváženejší a vyrovnanejší, tiež literárnejší, a iste to nie je iba preto, že v Stratených rokoch sa už obišiel bez návratov k svojim detským písačkám alebo bez opory v publicistických vyjadreniach. Z hľadajúceho dvadsiatnika sa stal zrelý tridsiatnik, ktorý je však stále rovnako - no teraz už sústredenejšie a koncíznejšie - zaujatý „ťažkopádnymi“, depresívnymi pocitmi a nespokojnosťou so životom ako takým. Jeho literárne postavy si s uvzatosťou pripomínajú vlastnú neschopnosť, neatraktívnosť, slabosť, citovú osamelosť. Rezignujúco reflektujú - a to už od detstva - „bolestivú prázdnotu holého žitia“, svoje posuny „bližšie k smrti“. Svoj život vnímajú ako prázdny a nudný, v ktorom sa už celé roky niet na čo tešiť a o čo sa zaujímať. Ich detské túžby a ideály sa nesplnili, žiadna rozprávková premena sa nekonala, s dospelosťou iba nastúpila tupá každodennosť, okorenená pocitmi nenaplnenia a zlyhania. Jednoducho, sú to ľudia „bez nádeje, bez šance, bez perspektívy“. Napriek tomu však Kopcsayova kniha nie je nejaká ťaživá a pochmúrna, ale čítavá a vcelku tiež vtipná.

Spomienky na detstvo a dnešná realita
Márius Kopcsay píše o rokoch detstva a mladosti a súčasne o pocitoch dnešného tridsiatnika, so zreteľným autentickým pozadím, no i jasnou mierou literárnej štylizácie. Tieto dve tematické vrstvy - detstvo a súčasnosť - sa u neho striedajú, v niektorých poviedkach dokonca cielene prestupujú a prelínajú. Kopcsay cez svoje postavy spomína na (evidentne vlastné) detstvo a minulosť, vracia sa do čias, keď po uliciach jazdili trabanty, všetky deti v republike sa obliekali rovnako a v rádiu vysielali z košického štúdia reláciu Maratón... (nedá sa nič robiť, ale niektoré odkazy tohto typu zarezonujú už iba v generácii „pamätníkov“). Nezaujíma ho doba, ale subjektívne prežívanie vlastného individuálneho života. Návraty do detstva však automaticky neznamenajú pohľad cez ružové okuliare. Namiesto nostalgických spomienok sa Kopcsayove „detské“ prózy sústreďujú na vecné podanie poväčšine nepríjemných či trápnych zážitkov (alergia, tučnota, výsmech rovesníkov, neúspech v tanečnej, detský strach z „tajomných“ rečí dospelých). Takéto skúsenostné pozadie má potom u dospelých protagonistov pokračovanie v neustálom pripomínaní si vlastnej aktuálnej neúspešnosti (neuspokojivý manželský život, starosti s bytom). Hrdinovia próz nemajú vlastné mená, len charakteristiky, ktoré plnia funkciu mena a z ktorých už na prvý pohľad jasne vystupuje irónia a dešpekt - pričom nejde len o pohŕdanie zo strany okolia, ale i o istú sebanegáciu. Umelček, Trtko, Smutný muž či len úplne obyčajný Chlapík sa zamýšľajú nad sebou a nad situáciami, v ktorých sa ocitli, prežívajú svoje nedostatky a sklamania, ibaže všetko nejako ticho a nevýbojne.

Pokojne a vecne rozprávané príbehy
Kopcsayove prózy nie sú založené na experimentovaní či na módnej hre. Sú to pokojne a v podstate tradične rozprávané príbehy a epizódy zo života, v ktorých len občas prekvapí mierny ireálny či absurdný posun, ako je tomu napríklad v poviedkach Presviedčač či Umelá družica. I tento posun má však za úlohu len jedno: potvrdiť - akoby zvonka a z iného sveta, z inej perspektívy - dominujúci pocit životnej depresie. Hoci jednotlivé prózy sú samostatné, zjavne tvoria jeden celok. Viaceré motívy sa opakujú, postavy vďaka monotematickosti splývajú - podobnosť sa tak mení na (možnú) totožnosť. Kopcsay, ako skúsený novinár, má vypísaný a štýlovo čistý rukopis, no v jeho zdržanlivom zaznamenávaní malých veľkých trápení to občas zaškrípe použitím vulgárnych slov, ktoré - bez ohľadu na reči o funkčnosti a odôvodnenosti - pôsobia rušivo a nadbytočne. To je ale len drobná výhrada, celkovo sa jeho Stratené roky - po šiestich rokoch od neveľmi presvedčivého debutu - stali dobre využitou a prozaicky zvládnutou druhou šancou.