Poviedkovou zbierkou Zbytočný život ukončil Márius Kopcsay svoju trilógiu – patria sem ešte knihy Kritický deň (1998) a Stratené roky (2004) a treba skonštatovať, že v kontexte vlastnej tvorby tu neprišiel so žiadnymi novými témami ani motívmi. A čitateľovi sa zatiaľ ešte stále žiada dodať – chvalabohu, i keď sa autorovi v textoch predchádzajúcej zbierky a v románe Domov podarilo dosiahnuť väčšiu mieru intenzity a koncentrovanosti rozprávania. V jednotlivých prózach sa opäť stretávame s variáciami na jedného hrdinu, vlastne antihrdinu, ako aj na jednu tému, ktorou je životná dezilúzia. Nachádzame tu dokonca i drobné rekvizity predchádzajúcich rozprávaní, ako sú zelený trabant, krava medzi električkami v Miškolci, nevľúdny byt v centre a podobne.

Nech už autor nazve svojho protagonistu Spáč, Pisár, Paľo Kriak-Tŕnistý, Štefan Lístok-Cviknutý alebo len jednoducho Muž, naďalej pokračuje v biografii outsidera našej doby. Opätovne ho vybaví tučnotou, nepochybne závažnými zdravotnými problémami s nábehom na hypochondriu, neznesiteľným rodinným zázemím – „globálne nespokojnou“ manželkou, dvoma svokrami (svojou a manželkinou), neutešenou finančnou situáciou slabomyseľnými nadriadenými a hlúpym a zaťažujúcim zamestnaním. Oproti predchádzajúcim prózam ho nechá splodiť ďalšieho syna a odsťahovať sa na vidiek. Naďalej mu dopraje žiť „ilúziu blbého života“ a túžiť po živote „skutočnom“, napĺňa ho frustráciou zo zbytočnosti a prázdnoty vlastnej existencie, z faktu, že „vyvrcholenie“ životného príbehu nie a nie prísť. Ponecháva mu iba život ako „údel“, „bremeno“ a zúfalú túžbu prekonať vlastnú situáciu, pálčivé želanie, aby veci boli inak. Z tej však nepochádza nič dramatické, končí väčšinou rezignáciou, „zvyknutím si“, prejedaním sa, pohárikom v obľúbenej alebo menej obľúbenejaa krčme. Rovnako nič dramatické sa nenachádza ani v pomeroch a životných udalostiach, ktoré u Kopcsayových protagonistov vyvolávajú také výrazné negatívne pocity. Ide o kolobeh každodennosti, všednú realitu, ktorá môže pôsobiť zadúšajúco svojou monotónnosťou a šedivosťou, stáva sa zdrojom záväzkov a niekedy aj ohrozenia.

Životný outsider
Takisto ani outsiderstvo prítomné v týchto textoch nie je  exkluzívne a veľkolepé, nemanifestuje žiadny zásadný životný postoj. Spôsobuje ho neflexibilnosť jeho postáv a ich pocit nemohúcnosti pri napĺňaní svojej rodovej úlohy živiteľa a hlavy rodiny, tak ako ho v ich detstve spôsobujú výzvy najbližšieho okolia, aby sa učili, športovali, správali slušne, neboli netaktní k dospelým a nesmoklili. Pri troche nadhľadu by sa Kopcsayove prózy vlastne mohli považovať za príspevok ku genderovým štúdiám z mužskej strany.

Spomínané outsiderstvo autor podáva v úplnej banalite, no pritom s veľkou dávkou empatie. Rozprávač svoje hlavné postavy napriek častým ironickým polohám nezhadzuje, ale s nimi miestami až bolestínsky súcití. Súčasne je zaujímavé sledovať, ako táto rozprávačská empatia pri väčšine ostatných postáv končí. Až na zriedkavé výnimky (postavy synov) pôsobia jednorozmerne, redukujú sa len na funkciu vo vzťahu k protagonistom – manželka, matka, svokra, svokor, nadriadení, kamaráti, susedia, a zväčša sú pôvodcami útokov, ktoré im neznesiteľná realita uštedruje.

Dezilúzie a frustrácie
 Do istej miery je redukovaná i podoba sveta Kopcsayových próz, pretože je reflektovaný predovšetkým cez prizmu mentálnych stavov precitlivených a úzkostlivých protagonistov. Tie sa pohybujú od melanchólie, roztrpčenia, znechutenia až k dezilúzii, frustrácii a hysterickým výbuchom zlosti. Únikom z tohto marazmu sa pre protagonistov stávajú sny, či už predpubertálne o skvelých kamarátoch a kapele alebo erotické v dospelom veku, ako aj platonické nevery so stopárkami, mladými predavačkami, spolucestujúcimi, kolegyňami. Avšak hlavným útočiskom ostáva predovšetkým bezčasie detstva, pri sporáku starých rodičov, keď boli „všetci príliš ďaleko mamička, učitelia aj spolužiačky a spolužiaci“ a vôbec, keď bol vzdialený aj celý ten svet povinností a nepríjemností, no keď sa ešte mohlo očakávať akési „vyvrcholenie“. Na hodnote tohto životného obdobia u Kopcsaya nič nemení ani skutočnosť, že sa v podstate tiež nieslo v znamení monotónnej všednosti a časom sa postupne vytratili i akékoľvek očakávania. Podobne ako v predchádzajúcich textoch aj v tejto poviedkovej zbierke predstavujú istý spôsob vytrhnutia z rozprávania o životnej frustrácii bizarné a fantastické motívy, ktoré v niekoľkých poviedkach ústia do prekvapivej pointy.

Ako dlho?
Kopcsay dokáže vierohodne ukotviť svoje rozprávanie v konkrétnom historickom čase a priestore a rovnako prejavuje veľký zmysel pre detaily vystihujúce kolorit doby, či už je to minulosť situovaná do detstva hlavnej postavy, alebo bezprostredná súčasnosť. V poviedkach Zbytočného života sa však v porovnaní s knihami Stratené roky a Domov vyskytujú viaceré momenty, keď dobový spoločenský kontext presiahne charakterizačné rámce a texty skĺzavajú do publicistického glosovania negatívnych javov súčasnosti a nepríjemne z nich vytŕča komunálna satira. Navyše pri zobrazovaní svojrázov našej doby, ako sú agresívni „kokoti“ v čiernych golfoch  a spol., autorovi dochádza invencia, ostáva pri niekoľkonásobne opakujúcich sa prívlastkoch typu „holohlaví mládenci“ a ich partnerky s „ceckami natlačenými v tesnej blúzke“. Napriek tomu ostáva veľmi presvedčivým autorom, ktorý si v tragikomickom rozprávaní o banalite a nezáživnosti existencie svojich protagonistov  vystačí s presne vymedzeným registrom (i keď sa zlomyseľne vynára otázka ako dlho). Určite nepotrebuje exhibovať autorskou rozkokošenosťou z písania, a hoci tak v niektorých momentoch priam detinsky činí, sympatizujúci čitateľ, vďačný spisovateľovi, ktorému sa opakovane podarilo urobiť zo životnej  prózy pútavé čítanie, to radšej s dávkou istej zhovievavosti prehliadne.