V strede záujmu Máriusa Kopcsaya ako prozaika je opakovane jeho vlastná životná skúsenosť. Tento horizont prekračuje len minimálne, hoci aj miera fikcie a reality a najmä spôsob podania postupne u neho – od knihy ku knihe – naberali aj literárnejší kurz. Kým pri románe Domov (2005) sa konečne zdalo, že Márius Kopcsay dokáže písať aj sústredenejšie a s istým časovým i estetickým presahom, v najnovšej zbierke poviedok Zbytočný život sa vracia k tomu typu písania, ktorý vzbudzoval pochybnosti už pri debute Kritický deň (1998). 

Depresie bystrého pozorovateľa 
Realita príbehov Máriusa Kopcsaya z jeho novej zbierky je realitou súčasníka vekovo na pomedzí tridsiatky a štyridsiatky a jeho návratov do rokov detstva či perspektívnych retro-posunov do budúcnosti cez líniu detí. Dej poviedok je sledom banálnych a všedných epizód z každodenného života postáv. Súpisy detských zážitkov z uhoľných prázdnin či z letného prázdninového cestovania, ktoré už východiskovo predstavujú výnimočnú a nekaždodennú záležitosť, sa tu striedajú so záznamami epizód z rodinného života dospelého muža (manžela, otca, živiteľa rodiny), ktorý je deprimovaný každodenným kolobehom pracovných povinností a nenaplnených profesionálnych ambícií, zabezpečovaním chodu domácnosti, nedostatkom peňazí, vzťahmi s manželkou, deťmi a ostatnými príbuznými. Sebacharakteristika Kopcsayových literárnych postáv je pritom už tradične založená na navršovaní výhradne negatívnych a deficitných určení. Štandardným mentálnym modelom je povedomie nepriazne osudu, frustrácie, depresie, pokazeného a zbytočného života. Komplex vzťahov, do ktorých takto charakterovo typizované postavy vstupujú, je neustále vystužovaný pripomienkami ich vlastnej priemernosti, neúspešnosti, nepríťažlivosti a zdôrazňovaním pocitu nepochopenia a nedocenenia zo strany iných. Ich hlboké vnútorné presvedčenie o vlastnej menejcennosti a o vlastnom outsiderstve je leitmotívom, je kľúčovou charakteristikou životnej štylizácie protagonistov, charakteristikou priam zmechanizovanou a v rôznych variáciách neustále opakovanou. Realita je krutá, nálada pokazená, život nenávidený – čo s takou existenciou, kde človek ráno vstáva s odporom a s jedinou túžbou – prečkať ďalší deň, navyše ešte s tým, že stále si pripomína, čo všetko nie je, čo všetko nemá, čo všetko nedokáže... Táto monotónna a ubíjajúca poloha Kopcsayových poviedok je našťastie vyvažovaná a uvoľňovaná momentom irónie a sebairónie až sebaparódie. Tak na úrovni fabuly (drobné pozorovania z každodennej reality a ich pointovanie), ako aj na úrovni jazyka. Trebárs tak, že Kopcsay sám použije konvenčný knižný jazyk, aby tak zdôraznil nenáležitosť epickej situácie. Napr. v poviedke Vizuálne vnemy využíva na evokáciu „šťastného“ detstva celý sled expresívnych slov, ktoré v svojom súhrne až zahlcujú vlastný význam výpovede a v podstate ju robia úplne vyprázdnenou: „cmúľať lízanku, omáľať ju v gambách a hompáľať nohami bŕľajúc sa pomedzi loptošstvá sťa kŕdeľ vrabčiakov nad šarvancami, kam len oko fľochne.“ A v poviedke Láska je v rovnakej pozícii zas fiktívny banálny sentimentálny dialóg. Ironicko-parodickú povahu majú aj  mená Kopcsayových postáv, čo je postup známy – rovnako ako všetky ich depresie – už z jeho predchádzajúcich kníh (Pisár, Čurík, Paľo Kriak-Tŕnistý a i.). 

Istú kryštalizáciu autorovej poetiky tu nádejne signalizujú najmä texty pohrávajúce sa s prozaickou štruktúrou, sujetovo využívajúce prepojenie minulosti a prítomnosti či až budúcnosti (Vyvrcholenie, Prázdniny na orbite), resp. moment akejsi časovej slučky (Vizuálne vnemy). Časové spoje sú tu opakovane prekračované, pričom aj čas, aj priestor dostávajú nový rozmer. Vizuálne vnemy a Prázdniny na orbite patria vlastne k tomu najlepšiemu, čo kniha prináša.

Unáhlená kniha
Zbierka Zbytočný život je nevyrovnaná, akoby unáhlená. Vypracovanejšie texty v nej celkom nadbytočne dopĺňajú rozpísané historky a drobné fejtónové príbehy, občas až na spôsob komunálnej satiry (Smrad, Spasiteľ), či oslabujú zbytočné aktuálne publicistické komentáre a poznámky (k televíznym reláciám, hudbe, reklame, politickému dianiu). Takáto „novinárska beletria“ texty brzdí a splošťuje. Hodnotu prozaického výkonu znižuje aj občasné opakovanie celých slovných spojení. Jednotlivým poviedkam i zbierke ako celku by výrazne prospela odborná redakčná pomoc i lepšia jazyková redakcia.  

Potreba zmeny
Poviedky Máriusa Kopcsaya možno čítať ako emotívnu osobno-generačnú výpoveď o životných skúsenostiach i postojoch dnešných štyridsiatnikov, aj s istým dôrazom na elementárne nadčasové hodnoty a všeobecne etickú rovinu. Zbierka však zaujme viac v jednotlivostiach ako v syntetickom výraze. Márius Kopcsay je vnímavý a bystrý pozorovateľ, so zmyslom pre humor, no na škodu veci sa točí v kruhu, ktorý si sám okolo seba opísal. Nabudúce by bolo lepšie z neho už vystúpiť.