To, že myslenie Mirceu Eliadeho ovplyvnil jeho pobyt v Indii a indická filozofia, je všeobecne známy fakt. Treba si však uvedomiť, že nešlo len o zanietené štúdium sanskritu a posvätných textov. Eliade v Indii prechádza ontologickou premenou – takto totiž možno chápať jeho iniciačnú skúsenosť, ktorú prežil v himalájskom ašrame v Rišikéši u svojho majstra svámího Šivánandu. V Pamätiach, kde túto udalosť spomína a kde ju sám nazýva „premenou“, nájdeme aj toto Eliadeho konštatovanie: „S blížícími se Vánocemi už ze mě byl ,jiný člověk´. Nebudu se zde pokoušet vymezovat jednotlivé etapy této vnitřní proměny. Vše, co se dalo říci o výsledcích různých cvičení, jež této proměně předcházela, jsem už popsal, jak nejlépe jsem mohl, ve svých pracích o józe. O dalších cvičeních a zkušenostech jsem pomlčel, protože jsem chtěl zůstat věrný indické tradici, která připouští pouze iniciační způsob sdělení od gurua k žákovi. Stejně pochybuji, že bych určité zkušenosti dokázal přesně vědecky popsat. Jediným, jakžtakž přesným výrazovým prostředkem by byl nějaký nový básnický jazyk – a tento dar jsem nikdy neměl. Později, v roce 1939, jsem se pokoušel některé zkušenosti s jógou připomenout v povídce Tajemství doktora Honigbergera. Umělecká tvůrčí svoboda mi toho umožnila povědět více a přesněji, než bych to dokázal v díle přísně vědeckém.“¹ Práve od tejto jeho spovede môžeme odvodiť niektoré základné momenty fungovania Eliadeho fantastickej prózy. Predovšetkým je dôležité uvedomiť si, že v poviedke Tajomstvo doktora Honigbergera i v poviedke Noci v Šúrámpure (obe 1940), ktorá k nej nerozlučne patrí – veď vznikla na podnet vydavateľa, ktorý potreboval ešte jednu „rovnakého razenia“, aby ich mohol spolu vydať knižne – sa Eliade vedome snaží konštituovať spôsob rozprávania, ktorým by mohol sprostredkovať svoju iniciačnú skúsenosť. Spolu s Hadom (1937), ktorý však vznikal ešte intuitívne, bez akéhokoľvek plánu,² sa obe poviedky zvyknú zahrňovať do tzv. indického cyklu a stoja na začiatku Eliadeho prózy, označovanej ako fantastická. Pri skúmaní tohto „nového“ žánru u Eliadeho treba mať na zreteli, že jeho vznik a podobu zásadným spôsobom ovplyvnila práve autorova indická skúsenosť, a to najmä tá iniciačná. V týchto poviedkach autor smeruje k formovaniu takého literárneho výrazu, ktorý by bol schopný sprístupniť skúsenosť inak nezachytiteľnú slovami; svojim spôsobom tu ide o Eliadeho variant ním naznačeného konceptu „nového básnického jazyka“. V tomto type výpovede empirická skutočnosť (reálie) má slúžiť iba ako materiálny sprostredkovateľ duchovnej skúsenosti a samotný literárny text sa pre vnímavého, empatického čitateľa mení na duchovné cvičenie, iniciáciu. Práve iniciačná schéma tvorí rozprávačské jadro týchto próz, kde je zásadná úloha autora (rozprávača), ktorý na seba preberá úlohu režiséra, iniciačného majstra.

Eliade vychádza z presvedčenia, že aj život moderného človeka reprodukuje archaické mýtické štruktúry, hoci sú skryté pod civilizačnými nánosmi. Vo svojich „fantastických“ prózach Eliade využíva väčšiu mieru „tvorivej slobody“ (v porovnaní s vedeckými textami), aby toto svoje presvedčenie zhmotnil do príbehov, v ktorých sa literatúra vracia k svojej najpôvodnejšej funkcii: literárna tvorba sa tu stáva aktom, ktorý zjavuje posvätné v profánnom (sama sa tak stáva hierofániou) a jej úlohou je „prebudiť“ čitateľa, pomôcť mu v rozpamätaní sa na posvätnú pravdu (realitu).

Tajomstvo doktora Honigbergera aj Noci v Šúrámpure možno považovať za Eliadeho najautobiografickejšie texty v rámci celej jeho fantastickej literatúry. Napriek tomu bolo by falošnou stopou brať ich doslovne, pretože Eliadeho biografia sa tu odráža práve v spirituálnej rovine, texty sprostredkúvajú jeho duchovnú skúsenosť. V každom prípade, autorskou stratégiou je podať skutočnosť v týchto poviedkach čo najvierohodnejšie, napokon osoba rozprávača tu plne korešponduje so samotným autorom, aj keď sa nikde nevyslovuje jeho meno (čo má však svoje dôvody). Zato mená ostatných postáv majú zjavne za cieľ vyvolať dojem autentickosti, keďže tu nájdeme celú plejádu reálnych osobností: doktor Honigberger, Bucura Dumbrava (Tajomstvo doktora Honigbergera), Suren Bose, Van Manen, Bogdanof či svámí Šivánanda (Noci v  Šúrámpure). Zámeru vyvolať dojem pravosti zážitku autor podriaďuje aj štýl, kde popri nezameniteľnej poetickosti niektorých opisov (Zerlendiho bojarský dom v Tajomstve doktora Honigbergera či nočné scenérie v Nociach v Šúrámpure) dominuje faktické, odpsychologizované a logicky vystavané rozprávanie, typické pre realistický literárny prejav. Eliade tu rozohráva hru, ktorá sa stane typickou pre všetky jeho fantastické prózy: premenlivý vzťah reálneho a ireálneho, profánneho a posvätného. Ako sám prezrádza v Rozhovoroch s C.-H. Rocquetom, v poviedke Noci v Šerampúre sa hovorí o lese pri Šúrámpure, ale v skutočnosti sa pri Šúrámpure žiadny les nenachádza, čím poodhaľuje autorský zámer: „… pridal som nepresnosti, práve kvôli tomu, aby som kamufloval skutočnosť“.³ Ukazuje sa, že tu máme do činenia s takým typom textov, kde sa k tomu, čo autor považuje za „skutočnosť“, musíme interpretačne prepracovať. A práve až v rovine tejto zakrytej, kamuflovanej skutočnosti sa ukrýva aj skutočné posolstvo („pravda“) týchto textov. To, že túto „skutočnú skutočnosť“ (lebo tá naša nie je celkom skutočná) treba „kamuflovať“, prekryť, však zároveň vypovedá o jej povahe: ide o pravdy absolútne, posvätné, teda také, ktoré nemožno a neslobodno vysloviť priamo. V každom prípade, tieto texty nastoľujú znepokojujúcu otázku: čo je vlastne skutočnosť a čo je ilúzia? Zahrávajú sa tak s trpezlivosťou postáv (a súčasne čitateľa), lebo v istom bode sa to, čo sa v poviedkach prezentuje ako skutočný a pravdivý obraz sveta, odrazu premieňa na hru ilúzií a skutočným sa stáva to, čoby malo zostať ilúziou...

V poviedke Tajomstvo doktora Honigbergera je rozprávač, kultivovaný mladý vedec so znalosťami zo sanskritu a z indickej filozofie, pozvaný do domu pani Zerlendi, aby po jej zosnulom manželovi Zerlendim, dokončil rekonštrukciu skutočného osudu doktora Honigbergera. V poviedke je slovo skutočný v kurzíve a to je len jeden z Eliadeho spôsobov, ako pritiahnuť čitateľovu pozornosť k spomínaným absolútnym významom textu. Pre takýto typ textu, kde sú kľúčové práve skutočnosti, o ktorých nemožno hovoriť priamo, plnia autorské indície nezameniteľnú úlohu (okrem kurzívy sem patrí predovšetkým časté používanie symbolov, ale aj iné stratégie: autorova nástojčivosť, opakovanie, naznačovanie...). Inak povedané, takýto text od začiatku až do konca nabáda vnímavého čitateľa k (hermeneutickej) interpretácii; celý totiž predstavuje kód k inej, posvätnej skutočnosti. V tomto ohľade nájdeme na začiatku poviedky, pri rozprávačovom vstupe do Zerlendiho domu, príznačnú vetu: „Jako by tu někde začínal dočista jiný svět“ (s. 11). Ak sa na tento iný svet pozeráme cez prizmu iniciačného rozprávania, tak určitú iniciačnú funkciu identifikujeme v symbolike čísla domu a názvu ulice (ulica S., č. 17), v Zerlendiho knižnici (iniciačná miestnosť), aj u obyvateľov domu, kde každá z postáv (pani Zerlendiová a jej dcéra, krívajúca slúžka) hrá istú rolu v iniciačnom procese. Táto východisková dejová konfigurácia je zároveň rámcom pre ďalší príbeh, ktorý je sem vložený prostredníctvom Zerlendiho denníka, a ten nielenže zvyšuje dojem autenticity textu, ale je už zjavne iniciačný. Do tohto druhého plánu autor skrýva iniciačný, a teda určujúci význam celého textu, ktorým je mýtus o Šambhale. Prostredníctvom denníka sa tu reaktualizuje scenár iniciačnej cesty do Šambhaly, bájnej krajiny, ktorá v indickej filozofii predstavuje rajské miesto pre vyvolených, nachádzajúce sa kdesi v himalájskych horách a do ktorého sa dá preniknúť len po úspešnom zvládnutí určitých jogínskych techník. Tie sú tu krok za krokom v denníku reprodukované a v poviedke nás nimi sprevádzajú fundované komentáre samotného rozprávača, ktorý prejavuje ich výbornú znalosť a zároveň tak pre čitateľa plní funkciu interpretátora. Ide tu totiž opäť o šifrovaný text, rovnakej povahy ako texty zo Zerlendiho knižnice, o ktorých rozprávač napokon konštatuje: „Z vlastní omezené zkušenosti jsem věděl, jak hluboké a obtížné jsou takové texty, jež nelze pochopit bez patřičného komentáře a které často zůstanou pochopené jen zpola, pokud vám je váš zasvětitel patřičně nevyloží“ (s. 16). A toto konštatovanie možno napokon vztiahnuť aj na samotné Eliadeho fantastické prózy. Do úvahy by napokon mohlo pripadať aj to, že Zerlendiho denník v skutočnosti reprodukuje zápisky samotného Eliadeho, ktorý nám tu týmto spôsobom sprístupňuje vlastnú duchovnú skúsenosť (Zerlendiho v tom prípade vnímame ako autorovo alter-ego).

Ak pochopíme význam tohto zážitku, potom napohľad „fantastický“ záver poviedky bude pre nás potvrdením jeho pravosti a – paradoxne – zákonitým vyústením celého príbehu. Rozprávač sa po nejakom čase vracia späť do bojarského domu, aby pani Zerlendiovú informoval o svojich neuveriteľných odhaleniach zo Zerlendiho denníka, vrhajúcich svetlo na jeho náhle zmiznutie, ale pani domu ani jej dcéra ho nespoznávajú, slúžka je už pätnásť rokov po smrti a po knižnici niet ani stopy. Sprvu šokovaný rozprávač nakoniec dospieva k pochopeniu: „Až když jsem drahný čas probloumal ulicemi a postupně se z toho vzpamatoval, najednou jsem zjistil, že tomu začínám rozumět, jaký měly všechny ty neobyčejné příhody smysl. Neodvážil jsem se s tím však nikomu svěřit a neučiním to ani v téhle povídce. Můj život je už i tak vystaven mnoha nebezpečím, když jsem se dopídil tajemství, po nichž mě nutila pátrat paní Zerlendiová, aniž jí k tomu dal svolení její manžel…“ (s. 57). Tieto slová opäť zvyšujú dojem pravosti zážitku, ale predovšetkým sú pre vnímavého čitateľa len ďalšími indíciami. V tejto chvíli už vieme, že tajomstvo doktora Honigbergera je vlastne Zerlendiho tajomstvom (či vlastne tajomstvom samotného autora) a týka sa iniciačnej cesty do Šambhaly, miesta, ktorého úloha je pre tento svet nezameniteľná. Vráťme sa  k Zerlendiho denníku: „… vidím ten zelený zázrak mezi zasněženými horami, ty zvláštní domy, lidi zbavené břemene let, kteří jsou tak skoupí na slovo, třebaže skvěle rozumí myšlenkám druhých. Nebýt jich, kdo by se modlil za všechny ostatní a myslel na ně, celý světadíl by se otřásal ďábelskými silami, které novodobý svět rozpoutal od renesance. Je snad osud naší Evropy zpečetěn? Nedá se už nic podniknout pro tento svět, který propadl temným duchovním silám, které jej vedou, aniž si je toho vědom, vstříc pohromám? Velmi se obávám, aby Evropa nesdílela osud Atlantidy, strachuji se, že to nebude příliš dlouho trvat, a zmizí pod hladinou. Kdyby lidé věděli, že jen díky duševním silám vyzařujícím ze Šambhaly se pořád odkládá tragická změna zemské osy, o níž je geologie důvěrně zpravena a která uvrhne náš svět do lůna vod, ze kterých vystoupí kdovíjaký nový světadíl…“ (s. 50). Táto časť reaktualizuje mýtický odkaz zo Šambhaly, a zároveň tu môžeme veľmi dobre identifikovať názory autora, ktorý svoje pozorovania rád vzťahuje ku kríze západnej modernity. V súvislosti s nejednoznačným koncom však tento úryvok predovšetkým dokladá, že Šambhala je miesto, odkiaľ majú zasvätenci možnosť zasahovať do bezprostrednej reality, a teda v podstate meniť svet. Ak sa teda Zerlendimu skutočne podarilo dosiahnuť Šambhalu (iniciačné miesto v Strede ), a stať sa tak zasväteným, bolo by preňho hračkou zahladiť po sebe stopy a zabrániť tak rozprávačovi vyniesť na svetlo sveta jeho tajomstvo. A tak napohľad fantastický záver poviedky je v skutočnosti logickým dopovedaním Zerlendiho iniciačného príbehu z denníka, ktorý náhle končí potom, ako sa mu podarí zvládnuť techniku stať sa neviditeľným…

Aj o tom, že pre zasvätencov neexistujú tzv. fantastické javy, pretože tie sa takými javia iba profánnym jedincom, hovorí druhá poviedka Noci v  Šúrámpure, ktorá je v mnohých smeroch doplnením tej predošlej. Opäť tu môžeme odhaliť iniciačné rozprávanie, kde sa postavy (a s nimi aj čitatelia) vydávajú na cestu poznania pravej skutočnosti. Aj tu sa stretávame s rovnakou snahou autora vykresliť príbeh čo najvierohodnejšie (ide o postavy a prostredie z autorovho pobytu v Indii), no jednako výrazne poetické Noci v  Šúrámpure nedosahujú dojem autenticity dokumentárnejšieho Tajomstva doktora Honigbergera. V každom prípade, keď sa hlavné postavy odrazu ocitnú v inom časopriestore, ide rozhodne o silný moment (ako pre nich, tak i pre čitateľa). Tentoraz „rozlúštenie“ týchto fantastických javov prichádza priamo od toho najpovolanejšieho – zasväteného svámího Šivanandu (skutočného Eliadeho iniciačného majstra). Ten sa mu zmenu reality, ktorú rozprávač zažil, snaží najprv vysvetliť na základe fenoménu májá, aby nakoniec pristúpil k názornému príkladu: jednoducho rozprávača opäť „prenesie“ do iného časopriestoru, čím ho vlastne iniciuje.

Aj táto poviedka sprístupňuje fundamentálne aspekty indickej filozofie, predovšetkým vzťah kozmického a historického času. Ako to Eliade osvetľuje vo svojich vedeckých textoch, z perspektívy indickej filozofie je existencia historického času z ontologického hľadiska nereálna a preto sa zasvätení jedinci upriamujú na poznanie absolútnej reality a učia sa neveriť zjavným formám, ktoré sa vyvíjajú v empirickom čase.

Zdá sa, že v týchto poviedkach chce Eliade čitateľovi v prvom rade sprístupniť „zasvätený“ pohľad na život, ktorý by mu v súlade s princípmi indickej filozofie objasnil hlboké dimenzie ľudského údelu. Aj pre tento dôvod obe poviedky, ktoré v češtine vydalo v roku 1990 vydavateľstvo Vyšehrad v tradične výbornom preklade Jiřího Našinca, nestrácajú nič na svojej aktuálnosti.
 

1. Mircea Eliade: Paměti. H&H, Jinočany, 2007, s. 208 ^zpět
2. Cit. d., str. 348  ^zpět
3. Mircea Eliade: L’épreuve du labyrinthe. Entretiens avec Claude – Henri Rocquet. Éditions du Rocher, Monaco, 2006, s. 60 ^zpět