Román držiteľa ceny Alberta Londra a novinára satirického týždenníka Le Canard Enchaîné Sorja Chalandona La légende de nos pères je útla knížka s originálnym námetom. Hlavná postava je bývalý novinár lokálnych novín Marcel Frémaux, ktorý má nezvyčajné povolanie. Je životopiscom, avšak nezaznamenáva životy slávnych, ale obyčajných ľudí. Pracuje na objednávku. Najskôr uverejní inzerát v novinách, na ktorý sa mu ozvú zákazníci. Často sú to ľudia, ktorí majú v rodine alebo medzi známymi osobnosti so zaujímavými osudmi, a takýmto nezvyčajným darom – na mieru napísaným vlastným príbehom v podobe knihy – im chcú urobiť radosť a dať im najavo svoj obdiv. „Dajte do hlavných postáv románu vašich rodičov, priateľov či vás samých! Zažite unikátne a strhujúce literárne dobrodružstvo. A v neposlednom rade, aj vy sa konečne môžete stať spisovateľom. Práve vaše meno sa objaví na obálke knihy,“ znie inzerát, ktorý má zaujať, hoci s ním Marcel nie je úplne dokonale stotožnený.

Marcel je profesionál – pri práci má presné pravidlá: so zákazníkom sa stretol, povedali si podmienky kontraktu a po troch sedeniach videli, či spolupráca funguje alebo to nie je podľa predstáv klienta. „Redigoval som pamäte druhých. Vycibril som syntax, zdokonalil vety, zosúladil chronológiu ich rozprávania. Takto som sa stretol s rôznymi osudmi ľudí, niektoré boli bežné, iné šokujúce ale snáď som všetky doposiaľ dokázal premeniť na zaujímavú knihu, ktorá bola napísaná štýlom príjemným na čítanie.“

Ale práca neobvyklého životopisca nebola len o písaní. Predtým, ako mu klienti zverili ich najintímnejšie zážitky a otvorili si dušu, spisovateľ je nútený získať ich dôveru. Musia uveriť, že písať vie, že ich nezradí a že s výsledkom budú spokojní. Predsa len nejde o taký bežný biznis, ako sa to môže javiť, a navyše, román na zákazku nie je až taký lacný. Marcel to doposiaľ vždy zvládol a tešil sa dobrým referenciám. Ako hovorí, on bol iba nástroj na písanie knihy, hlavné slovo mal zákazník. Ten rozhodoval takmer o všetkom a Marcel sa nad tými požiadavkami (ani nad osudmi, ktoré sa mu zverovali) nikdy pridlho nezamýšľal. Platilo to až do chvíle, kým do jeho života neprišla žena s večne červenými topánkami a menom ako z rozprávky o trpaslíkoch, Lupuline Beuzaboc.

Dcéra partizána chcela darovať otcovi knihu o jeho hrdinstve. Tescelin Beuzaboc bol totiž v jej očiach hrdina, ktorý si nikdy od nikoho nepýtal uznanie. Svoje príbehy z obdobia oslobodenia rozprával len svojej jedinej dcére ako dieťaťu, vždy pred spaním. Aj otec Marcela bol partizán, ale jemu nikdy svoje dobrodružstvá nerozprával, hoci by ich tak rád počúval. Počas stretnutí starého pána so životopiscom začínajú vychádzať na povrch veci, ktoré písanie veľmi skomplikujú. Nezrovnalosti vo faktoch, ktoré Beuzaboc rozpráva, Marcelovi nedajú spať a stále ho nútia rozmýšľať o svojom vlastnom otcovi. Aký vzťah mal s otcom on, a aký má s tým svojim Lupuline? Chalandonov román rozpráva jedným razom o deťoch a rodičoch, o rodinných tajomstvách a zároveň o skromných hrdinoch oslobodenia.

Témou románu je okrem historickej pamäti a odovzdávania životných skúseností jednej generácie na druhú aj samotný proces písania. Ten je prítomný na každej strane knihy. Chalandon hovorí o technike, akou pracuje ako životopisec, ale zároveň aj o tej, ktorú používal ako novinár: overovanie faktov, chronologickosť, zrozumiteľnosť, hlavná zápletka, charaktery postáv. Dôležitý aspekt písania, ktorý si počas čítania Chalandonovej Legendy o našich otcoch uvedomíme, je vzťah spisovateľa k objektu písania – vzťah k vojne, oslobodeniu, hrdinom. Zároveň však do tohto procesu vstupujú aj osobné pocity, aké sa Marcelovi vynárajú, keď vidí Lupuline a Tescelina. V texte teda môžeme nájsť aj portrét spisovateľa tvárou v tvár jeho povolaniu, ktorý opäť, ako to bolo aj v prípade Chalandonových predošlých románov, zaváňa jeho vlastným životom.

Sorj Chalandon je skutočne dobrým spisovateľom, až takým, že po jednej jeho knihe máte stále chuť objaviť ďalšiu. O tom, že La légende de nos pères je kvalitný román, svedčí aj to, že patril v roku svojej publikácie do výberu na Goncourtovu cenu.