Za reportáže o konflikte v Severnom Írsku získal Sorj Chalandon jedno z najprestížnejších novinárskych ocenení – cenu Albert Londres. Veľký reportér sa na tento ostrov vrátil aj vo fikcii. Román o láske k cudzej krajine, ktorá si ho osvojila, nazval Mon Traître (Môj zradca).

Čo je fikcia a čo sa stalo v skutočnosti? Keď sa novinár stane spisovateľom, táto otázka sa vynára často. Sorj Chalandon v Mon Traître preplieta fakty z vojny v Severnom Írsku, o ktorých písal v 70-tych a 80-tych rokov najlepšie reportáže vo Francúzsku, s fikciou. Rozoberá tiež pocit, keď sa cudzinec zamiluje do krajiny, ktorá nie je jeho a jej osud mu leží na srdci tak veľmi, že prestáva žiť vlastný život v mieri. To sa stalo aj hlavnej postave románu Mon Traître, parížskemu výrobcovi huslí Antoinovi. Odkedy sa na začiatku konfliktu v Severnom Írsku „vylodil“ v Belfaste, táto nádherná krajina vo víre nacionalistických konfliktov mu prirástla k srdcu. Ako turistu, ktorý iba málo rozumel ťažkej angličtine s hrubým írskym prízvukom, ho prichýlila rodina Jima a Cathy. Stali sa jeho priateľmi a zoznámili ho s mužom, ktorý navždy zmenil jeho život – s charizmatickým zradcom Tyronom Meehanom. Tyrone je síce postava románu, ale jeho príbeh je silne inšpirovaný osudom člena IRA Denisa Donaldsona.

Iba 25-ročný parížsky huslista Antoine nepozná Írsko vôbec. Jeho kamarát z ateliéru na výrobu sláčikových nástrojov mu však otvorene hovorí, že pozná ešte menej ako málo. „Nikdy si nebol v Severnom Írsku? Tak to nepoznáš Írsko vôbec!“ Antoine teda odchádza z pokojného Paríža, zo svojej pracovnej miestnosti, ktorá vonia po laku na drevo, aby spoznal aj iné Írsko, ako to, ktoré mu podsúvajú stereotypy o tmavom pive, keltskej hudbe, bielych vlnených svetroch a wiskey. Do Belfastu sa vracia dvakrát do roka na návštevu k priateľom, k manželskému páru Cathy a Jimovi. Ich syna zabili britskí vojaci počas prestrelky v uliciach mesta, keď mal iba 12 rokov. Možno aj preto si obľúbia mladého bezstarostného Francúza, ktorého vnímajú ako ostrovček pokoja vo vojne. Počas jedného večera pri hudbe a pive sa Antoine zoznámi so svojim zradcom. „Stál som oprosti pisoáru – trubica, rúra sa kľukatila na stene – môj zradca položil ruku na moje ramená a jemne ma potiahol dozadu. Stále som cikal. Nemal som čas upratať sa. Smial sa, nie však zlomyselne. Iba sa jednoducho zabával na mojom ostychu. Smejúc sa ukázal na moje topánky. Bol som tak blízko múru a v takom strachu zo všetkého možného, že moč špliechal na dlažbu a zaleskol sa na mojich topánkach.“ Toto netradičné stretnutie, nás vtiahne do deja. Chceme vedieť, kedy sa stane jeden z lídrov IRA a jej politickej odnože Sinn Feín najväčším zradcom svojho ľudu a tiež prečo sa tak rozhodol.

Antoine sa v spoločnosti hrdinov, ktorých vidí v írskych politických väzňoch, cíti dobre. S ich bojom „za správnu vec“ sa identifikuje, chce sa zapojiť, pomôcť, jednoducho byť súčasťou „čistej vojny“. Byť hrdinom. Je však Francúz a nie Ír. Nik z jeho blízkych, z rodiny, predkov nezomrel rukami Britov. Má vlastnú krajinu, ktorá v tom čase ekonomicky prekvitá, v ktorej vládne mier a všetko je inak ako tam, kde sa vracia dvakrát do roka. Raz Antoine odíde z večierka u priateľov v Paríži v amoku, lebo jeden z hostí si robil srandu zo štrajku hladu. „Hovoril, že chudnúť je dobré pre zdravie. Bol ožratý a bolo to hlúpe. Kričal som, že o tom nevie vôbec nič, že hovorí o veciach, ktoré ho ohromne prevyšujú. Týpek mi odpovedal, že už má toho dosť. Že rozprávam stále len o tom. O Severnom Írsku dokola, stále, neúnavne. Povedal, že som sa zmenil, že som stratil pokoj a dobrú náladu. Hovoril, že som smiešny s tými ustráchanými výrazmi, s hudbou, ktorú počúvam s prižmúrenými očami, s rečami o komplote, so svojimi republikánskymi odznakmi. Nikto nepovedal ani slovo na moju obranu. Zdvihol som sa a nadával som im v angličtine. Jedno dievča sa zasmialo. Prevrátil som stoličku a odišiel.“

Hoci od začiatku knihy je jasné, že Tyrone Meehan je ten zradca, môj zradca, ako ho s láskou nazýva Antoine, autorovi sa podarilo udržať tajomstvo a napätie až do konca knihy. Medzi kapitoly vsúva prepisy výsluchu Meehana organizáciou IRA po verejnom priznaní sa, že je zradca. Práve silné vnútorné monológy a dobre položené otázky o motívoch zradcu, ale aj o angažovaní Antoina (pre Írov Tonyho) do boja po boku IRA, tvoria silnú stránku knihy. Ako sa z hrdinu stane zradca, na ktorého pľujú na ulici? Ako to, že nik z jeho blízkych nemal počas 25 rokov činnosti pre britskú tajnú službu podozrenie, že Tyrone prešiel na druhú stranu? Situácie, ktoré vybral Chalandon pre svoj príbeh zradcu a jeho druhého „syna“ zachytávajú takmer všetky ľudské emócie – smútok, dôveru, silné priateľstvo, oddanosť, obdiv, lásku, či zúfalstvo. Chalandon spisovateľ využil všetko, čo sa naučil ako Chalandon novinár: zúročil fakty a strhujúci príbeh o ľudských (a spoločenských) hodnotách do románu, v ktorom novinára ani nie je cítiť.

Chalandonov román vyšiel vo Francúzku v roku 2008, do angličiny bol preložený v roku 2011. Irish Independent Review napísal: „Tým, že Tyrona stotožnil s Donaldsonom a seba s Antoinom, sa autorovi podarilo úspešne premeniť ´fiction´ na ´faction´, ak nie dokonca dokumentárnu knihu so silným nábojom autobiografie.“ V súčasnosti je v literárnej kritike silný trend stotožňovať postavu s autorom, čomu sa spisovatelia bránia iba ťažko. Nech čítame romány ako fikciu, alebo máme chuť pátrať po faktoch, ktoré sa v nich spomínajú, to čo Chalandon využil najvýraznejšie z vlastného života a skúseností novinára, je znalosť reálií (miesta a geografické názvy, tradičné piesne, zvyky, udalosti a mená v konflikte) a psychológia cudzinca zamilovaného do Írska.