Une Promesse (Sľub) je druhý román francúzskeho spisovateľa Sorja Chalandona. V roku 2006 získal cenu Médicis, ktorou sa od roku 1958 oceňujú perspektívni autori, zatiaľ však spoločensky nedocenení.

Téma tohto románu je úplne odlišná od neskôr vydaných – Mon traître alebo Quatrième mur. Tie dva napísal neskôr ako Une Promesse a dej nesituuje do krajín, ktoré ničí občianska vojna, ako to bolo v prípade Severného Írska a Libanonu. V románe Une promesse tvorí kulisu Chalandonovho príbehu malá dedinka na rieke Loire, blízko Bretónska a Normandie. Z ľudí v Mayenne je cítiť pokoj a atmosféru vidieku, ktorý zostáva nezmenený, hoci ľudia dospievajú, starnú a nakoniec aj umierajú. Osudy kamarátov z dediny však nie sú také priamočiare, ako by sa mohlo zdať: dôvera sa buduje ťažko a aj dlhoročné priateľstvá sa niekedy udržiavajú len s vynaložením veľkej námahy.

Postupne nás autor zoznamuje s hlavnými postavami svojho románu – predstaví nám krásnu a nekonečnú lásku Fauvette a Étienna Pradona. Obaja boli sirotami a zoznámili sa veľmi mladí. Odkedy sa stretli, nikdy sa neopustili. Chalandon nám ich predstavuje už ako starých ľudí, ich mladosť spoznávame cez spomienky. Étienne je láskavý muž, ktorý miluje knihy a svoju zbierku známok, Fauvette si zas zo všetkého naviac váži svojho muža, miluje jeho rozprávanie príbehov o hrdinovi Milonovi, jeho pokojný hlas a knihy. „Otvorila knihu v strede, náhodne. Páči sa jej, keď vety nachytá nepripravené, bez toho, aby to očakávali. Vety, ktoré si len tak leňošia, ktoré si myslia, že ešte majú čas, kým sa k nim človek dostane. Je pred nimi toľko strán, že si myslia, že môžu podriemkavať v tieni zatvorených slov.“ Svoju záľubu Fauvette nachádza aj v krížovkách.

Starý manželský pár má pri posteli akúsi knihu návštev, kde si zapisujú, na striedačku, jeden, alebo druhý, kto prišiel do ich domu na konci dediny. Každý večer tam zavíta jeden z ich dávnych priateľov. Partia starostlivých a pravidelných návštevníkov má tiež svoju vlastnú knihu návštev. Do nej zapisujú, s čím pomohli v deň, keď vykonali službu v dome Fauvette a Étienna. Ivan chodí otvárať okná, pustiť do domu prievan, Blancheterre poukladať knihy, prečítať pár veršov, Madeleine poutierať prach a ponatriasať periny, Bosco zažnúť lampy. Každý z nich má kľúče od domu a na návštevy chodí večer. Po splnení „sľubu“, že dom, ktorý nazývajú Ker Ael, budú udržiavať v čistote a poriadku, zájdu na pohárik do Lucienovho baru. Všetci pomocníci, priatelia Étienna a Fauvette, majú zaujímavý životný osud a tiež svoju charakteristickú prezývku. Týchto šesť priateľov a Étiennovho brata Luciena si vieme živo predstaviť vďaka výbornému opisu ich záľub, reči, chôdze, tónu hlasu a príhodám, ktoré sa viažu k ich prezývke. A práve vytvorenie silných postáv je to, na čom si dal Chalandon azda najviac záležať.

Postupne však sľub, ktorý si dali priatelia pred desiatimi mesiacmi, prerastá do nepríjemnej povinnosti. Bosco zisťuje, že jeho kamaráti začínajú rozmýšľať, ako z návštev vykľučkovať. „Bosco po sebe prečíta. Číta o profesorovi, ktorý sa chystá zdupkať, o Berthevinovi, ktorý klame. Nehnevá sa, nepociťuje trpkosť, ani sa nebúri. Iba sa obáva. Pýta sa sám seba, koľkokrát ešte Léo zazvoní na zvonček, koľkokrát pôjde ešte Ivan otvoriť okenice, závesy a okná.“ Stranu po strane sa čitateľovi v mysli vynára čoraz viac otázok okolo príbehu, ktorý pred ním autor rozvíja. Čo sa skutočne deje v dome? Aké tajomstvo skrývajú postavy a čím sú prepojené? Chalandon dáva svojmu čitateľovi nápovedu v úvode vo podobe citátu od Hippolyta Violeau. „Po hrobe mi zostane duša,/ a na vašu útechu mi nebo dá/ miesto vášho dobrého anjela./ Starostlivo zachovajte všetko, čo mi bolo drahé,/ nechajte si verše a kvety moje,/ obľúbeného vtáčika môjho./ Budem tu, nech sa nič nezmení.“ Aj cez spomienky postáv prichádza čitateľ postupne k odhaleniu tajomstva domu Fauvette a Étienna.

Ak sme v románoch Mon traître a Le Quatrième Mur konštatovali, že v ich texte aj námete je cítiť Sorja Chalandona-novinára, v knihe Une promesse túto svoju tvár neprezrádza. Okrem nádherných charakterov, ktoré sa podarilo autorovi vymyslieť a vykresliť, omámi Chalandon čitateľa ešte jednou prísadou – oceánom. Jeho tajomnosť a nevyspytateľnosť korešponduje s tajomstvom príbehu starcov z Mayenne. Jeho nekonečnosť a osudovosť nám pripomína, že nič v živote nie je isté a mnohokrát sa treba jeho vlnami prerývať, aby sme sa mohli posunúť ďalej. Bosco má napríklad „úsmev plný svetla, vetra a soli, úsmev námorníka“. Prítomní sú aj predkovia bratov Pradonovcov, najmä otec, ktorý zahynul na oceáne, a matka, ktorá kvôli žiaľu zo straty manžela na more zanevrela. Oceánom zaváňa aj slovná zásoba – rôzne typy námorníckych uzlov a lodí, ich častí a tiež názov domu, hlavnej postavy knihy znie bretónsky – Ker Ael. Román Une promesse je tiež cítiť Francúzskom a jeho prímorskými regiónmi. Tak ako jeho vyššie spomínané dva romány, ani tento z pera Sorja Chalandona čitateľov nesklame, lebo príbehov o láske, priateľstve, tajomstvách, spomienkach a žiali, ktoré sú výborne napísané, nie je nikdy dosť.