Po prečítaní knihy Le Quatrième mur (Štvrtý múr) nemusíte dlho rozmýšľať nad tým, prečo román získal Goncourtovu cenu od stredoškolákov. Spisovateľ a novinár Sorj Chalandon vo svojom poslednom diele vytvoril pútavý príbeh o oddanom priateľstve, ideáloch a hrdosti. A práve tieto hodnoty neoddeliteľne patria k mladosti.

Štvrtý múr je zaužívaný výraz, ktorý sa používa v divadelnej vede. Prvý ho sformuloval Denis Diderot v eseji Discours sur la poésie dramatique (Rozprava o poézii drámy). Imaginárny múr slúži hercom ako predstava bariéry, ktorá existuje medzi nimi a divákmi. Scéna je zamurovaná tromi stenami, štvrtá je tvorená vzduchom a predstavou. „Divadlo sa stalo mojím miestom odboja. Zbraňou proti nespravodlivosti. Tým, ktorí ma od môjho boja odrádzali, citujem vetu z Beaumarchaisa: Divadlo? Je to obor, ktorý zraní na smrť každého, kto sa o neho obtrie.“ Divadlo je vášeň, ktorá spája aj hlavné postavy románu Sorja Chalandona. Starý grécky disident Samuel Akounis nosí v sebe niekoľko rokov túžbu, že v Libanone uvedie hru Antigona. Od začiatku pracuje s modernejšou verziou hry – s textom Jeana Anouilha. „Chcel som Antigonu, ktorá sa nevzbúri proti bohom, ale proti človeku, kráľovi, autorite. Chcel som hovoriť o nadvláde človeka nad človekom, a nie o vzťahoch medzi ľuďmi a ich bohmi,“ vysvetlil Chalandon v rozhovore pre L'Orient Littéraire.

Chalandonova postava, Samuel Akounis, urobí za svojho života všetko, aby sa mu sen o inscenácii na troskách mesta Bejrút splnil. Sníva o tom, že počas občianskej vojny v Libanone sa mu podarí spojiť na scéne všetky znepriatelené skupiny v štáte. Vybrať hercov a presvedčiť ich rodiny, aby mohli hrať, mu trvalo dva roky. Veľký grécky režisér, ktorý emigroval do Francúzska v 70-tych rokoch počas diktatúry vojenskej junty, je však smrteľne chorý a vie o svojej chorobe dlhší čas. Aj tak svoje úsilie smeroval aj v posledných rokoch na „malú chudú, ktorá sedí v kúte a nič nevraví“. Na smrteľnej posteli dáva svoje poznámky o Antigone, o hercoch, ich životopisy, motivácie a adresy, svoje kontakty v Libanone svojmu priateľovi Georgovi. Zveruje mu aj misiu – premeniť sen na skutočnosť.

V postave Georgea videli viacerí francúzski kritici samotného autora. Sorj Chalandon pokrýval konflikty v Libanone a v Severnom Írsku pre denník Libération a v rozhovore pre Le Figaro sa zveril, že napísaním tejto knihy sa podelil o zážitky z vojen, ktoré zažil a konečne mu padol kameň zo srdca. Georges je večný parížsky študent, sympatizuje s Palestínou a má blízko ku komunistom. Antigona a jej príbeh, ktorý mu bol napriek jeho vôli zverený Samuelom, mu prevrátia život naruby.

Román Sorja Chalandona je ako grécka tragédia, ktorá je jeho hlavným motívom. Mladých čitateľov zaujali ideály, ktoré boli súčasťou mládeže 60 až 80-tych rokov. Študenti boli vo Francúzsku v tom období veľmi politicky angažovaní. O svetových konfliktoch rozprávali v univerzitných kluboch, verejne protestovali voči pravicovému extrémizmu a vojnám. Aj Chalandonov Georges je taký. Jeho niekedy extrémne názory však chladí starší priateľ Samuel, ktorého si veľmi váži. Georges si veľmi dobre uvedomuje, že prísť hrať divadlo do vojnového Libanonu, je patetické. „Ísť do krajiny smrti s nosom klauna. Zhromaždiť desať národností a nevedieť kto je kto. Zlákať vojaka z bojového poľa na to, aby sa išiel hrať na mier. Vyjsť s touto armádou na scénu. Žiadať Creóna, kresťanského herca, aby odsúdil na smrť Antigonu, palestínsku herečku.“ Napriek tomu sa však púšťa do dobrodružstva, po ktorom netúžil a ktoré nie je jeho vlastným snom. Z úcty k priateľovi a vernosti slovu, ktoré mu dal.

Štvrtý múr slúži ako neviditeľná, podvedomá bariéra medzi divákmi a hercami. Aký je však zaužívaný výraz pre odstup, ktorý má mať režisér od svojich hercov, od svojej hry? Ak niečo také existuje, nemá to názov. Georges sa musí vyrovnať aj s týmito výzvami a už prvé strany dávajú tušiť, či sa mu to podarí.

Román Le Quatrième mur je dobre utkaný, všetky jeho prísady sú namiešané v správnej miere – študentský idealizmus a jeho stretnutie sa s realitou, mladá láska a sľuby, ktoré stroskotajú, stretnutie dvoch svetov, európskeho a blízkovýchodného, ktoré sa nedajú premostiť, hrdosť národov a vernosť tradíciám... Hoci je v románe množstvo reálií, ktoré nemusia byť čitateľovi známe (názvy skupín Libanonskej občianskej vojny, mestá a miesta, náboženstvá a ich vzťahy, vojenské operácie...), v texte neprekážajú. Práve naopak, keď román dočítate, máte chuť vŕtať sa v dejinách Libanonu ešte hlbšie a zistiť si fakty, ktoré Chalandon spomínal. Keďže Georges sa podobá na autora, máte chuť zistiť, či aj Samuel Akounis existoval a kým bol...