Presnosť a systematickosť, s akou pristupujú niektorí spisovatelia k zobrazeniu spoločenského poriadku, radí ich diela k plnohodnotnému študijnému materiálu pre sociálne vedy bez toho, aby bola oslabená ich estetická funkcia. Platí to aj pre román Dnes by som sa radšej nestretla od nositeľky Nobelovej ceny za literatúru, Herty Müllerovej. Jej osobná skúsenosť s rumunským komunistickým režimom Nicolae Ceauşesca, odmietnutie spolupracovať s tajnou službou Securitate, emigrácia do západného Nemecka, zásadne ovplyvnili texty opisujúce krutú realitu tých čias.

V českom preklade sa mohli čitatelia doteraz s Müllerovej tvorbou zoznámiť s prózami Cestovní pas (Mladá fronta 2010) a Rozhoupaný dech (Mladá fronta 2010). Dostupný je už aj prvý preklad do slovenčiny, práve spomínaný román Dnes by som sa radšej nestretla. Zaujímavá slovná a významová hra vyplýva z porovnania nemeckého a anglického názvu. Zatiaľ čo v nemčine sa kniha volá Heute wär ich mir lieber nicht begegnet, v angličtine názov znie The Appointment. Rôzne variácie na stretnutia sa vyskytujú v celej knihe.

Hlavná postava cestuje električkou na výsluch tajnej polície a počas cesty uvažuje nad dôvodmi výsluchu, ľuďmi, ktorých pozná a o ktorých v minulosti prišla. Tajná polícia si ju všimla po tom, ako ju udal kolega za posielanie lístkov s ponukou na sobáš, skrytých vo vreckách nohavíc smerujúcich do Talianska, keďže pracovala v továrni na výrobu textilu. Žena rozprávajúca svoj príbeh retrospektívne presúva spomienky z najlepšej kamarátky na vykonštruované obvinenie, zo spolužitia s terajším mužom na mužov pred ním.

V prejave pri udelení Nobelovej ceny Müllerová sama pomenovala niekoľko zásadných prvkov tvorby, ktoré sú prítomné aj v románe Dnes by som sa radšej nestretla. Predovšetkým používanie jazyka konštruuje každodennosť a za jednoduchými slovnými zvratmi sa mnohokrát skrývajú veľmi komplikované a komplexné emócie ako napríklad láska. A potom rutina, neustále opakujúce sa, ubíjajúce činnosti v práci prerušené zrazu prienikom tajnej služby s absurdnými obvineniami, ponižovaním a urážaním. "Môžete sa brániť proti útoku, ale proti krivému obvineniu nezmôžete nič", hovorí Müllerová vo svojom prejave vo Švédskej akadémii.

Zlo vchádza do životov nenápadne, pomaly, bez povšimnutia. Ako keby to tak bolo efektívnejšie, výnosnejšie. Akékoľvek snahy o manipuláciu životov začínajú strachom. Cieľom totalitných ideológií je potom neustála prítomnosť strachu v životoch občanov. Metóda zaráža svojou jednoduchosťou. Poštou príde obálka na výsluch. Obálku zastúpi prípadne telefonát, v obidvoch prípadoch to však musí byť pravidelne. Práve periodické výsluchy skrývajúce sa za rutinu silne stigmatizujú danú osobu. Znemožnia jej normálny život v každom druhu spoločenstva: rodina, susedia, kolegovia. Pre každého je podozrivou. Dochádza k likvidácii každodennosti. Herta Müllerová svojím románom nanovo definovala "banalitu zla".

Čoraz častejšie je možné stretnúť sa s námietkou významu písania o totalitných režimoch. Opakuje sa otázka, prečo spisovatelia stále píšu o živote v spoločnosti starej desaťročia, o reáliách podstatne vzdialených od súčasného sveta. Dôvodom v prípade Müllerovej je práve fenomén neustálej prítomnosti a variability individuálneho a spoločenského zla. Francúzsky sociológ Michel Maffesoli, skúmajúci problém „dobrého využívania zlého“, presadzuje tézu o takzvanej homeopatizácii zla, to znamená, že proti zlu nie je potrebné nevyhnutne bojovať, ale treba nájsť spôsob ako ho postupne vstrebať do sociálnych procesov. V podmienkach totalitarizmu však predpoklady tejto teórie akosi neplatia. Zlo v totalite nie je možné vstrebať, pretože jeho sila je takmer absolútna. Ovláda štát so všetkými inštitúciami a, práve opačne, dokáže absorbovať prejavy vzdoru a alternatívy. Napriek tomu ale nepodľahnú všetci: „Nie všetci zošalejú, takisto ako ani všetkých nepredvolajú. Lilli nepredvolali, hoci som s tým po mojich prvých lístkoch celé týždne rátala. Chcela som ju pripraviť na to, že jej pri prvom výsluchu do mozgu sladko vystúpi podnebie. Aj pri druhom a pri všetkých, ale človek sa už nezľakne. Lilli sa nebála.“

Socializácia strachu sa uskutočňuje na niekoľkých úrovniach. Prebieha paralelne s výkonom moci. Moc sa prejavuje prostredníctvom jazyka, mimoverbálne, gestami, mimikou, rečou tela, drobnými rituálmi, respektíve porušením zaužívaných pravidiel priebehu rituálov. Vyšetrovateľ v románe napríklad pobozká žene ruku, ale zatiaľ čo konvencie hovoria iba o priblížení pier, on ju naozaj pobozká a silne pritom stlačí končeky prstov, čo spôsobí bolesť. Prvý kontakt takto predurčuje dominantnú rolu vyšetrovateľa a submisívnu rolu vypočúvanej. Opakovaním tohto uvítacieho aktu dokáže vzbudiť nepríjemné fyzické pocity, napríklad hnus, bolesť a zvolením vhodnej poznámky tieto pocity násobí. „Odkedy ma predvolávajú, oddeľujem život od šťastia. Keď idem na výsluch, musím šťastie už vopred nechať doma.“

Politický systém vytvárajúci tieto podmienky však nie je úplne presne v románe zachytený vo svojej priamej podobe. Nie je to ani nevyhnutné, pretože význam slova komunizmus bol vždy abstraktný, dokonca vedúcim predstaviteľom režimu spôsobovalo problémy vysvetliť, čo znamená byť komunistom a vyznávať túto ideológiu. V každodennej realite sa však dalo stretnúť so zhubnosťou režimu napríklad aj na trhovisku, precízne opísanom v románe.

Dnes by som sa radšej nestretla je ťaživé čítanie, napísané jazykom zdôrazňujúcim chlad spoločenského poriadku plného udávania, nedôvery, ľudskej prízemnosti. Mocenská asymetria medzi ľuďmi navyše likviduje obyčajné, všedné fungovanie. Predstava, že kolega alebo kolegyňa, s ktorými trávime osem hodín v práci a môže zariadiť naše uväznenie vymysleným udaním, pôsobí zlovestne. Text sa skladá z niekoľkých vrstiev spomienok hlavnej postavy na kamarátku, rodinu, minulosť a prelínanie týchto spomienok s prítomnosťou muža alkoholika zdôrazňuje bezútešnosť situácie, v akej sa ocitla. „Bolo by lepšie, keby mal človek v hlave veci také, aké sú a keby sa ich navyše mohol dotknúť, namiesto myšlienok, nad ktorými sa bez konca umára. Ľudí, ktorých chce mať alebo ktorých sa chce zbaviť, a predmety, ktoré si ponechal alebo ich stratil. V hlave by bol poriadok...“

Nakoniec neostáva nič iné, iba vydržať. Nie je to však hrdinské znášanie. Cieľom je len neprepadnúť šialenstvu.