MM: Najprv si sa venoval témam mágie a filozofie, teraz prišla problematika mafie, sú to témy, od ktorých väčšina ľudí bočí, Ty sa im dostávaš pod kožu. Je to pre Teba istý adrenalín alebo... ?
JK: Písanie o veciach, ktoré sú všetkým dôverne známe, rád prenechám iným. Viac ma lákajú neprebádané, obskúrne a exkluzívne témy. Možno je to nejaká ozvena loveckého inštinktu vydávať sa na biele miesta, o ktorých vieme len obligátne „Tu sú levy“.

- Pri čítaní knihy V tieni mafie som mal pocit, že čítam Machiavelliho dielo Vladár v praxi. Myslíš, že mafia ako štát v štáte bude vždy temným tieňom, vždy systémom postaveným na princípe sily leva a ľstivosti líšky?
- Vidím, že si jeden z tých zasvätenejších čitateľov. Áno, pri písaní som sa snažil vychádzať z Machiavelliho konceptu o type silového vládcu – leva a ľstivého vládcu – líšky. Taktiež som čerpal z diela Vzostup a pád elít od Vilfreda Pareta. Rozpracoval dynamiku periodického prechodu moci od jedného typu vládcu k druhému. Teda, že silové typy bývajú pravidelne zvrhávané ľstivými a naopak. Zotrvávanie iba v jednom z týchto módov skôr či neskôr privodí, že sa vládcovi či vládnucej elite moc vymkne z rúk. Už Machiavelli nabáda, aby vládca rozvíjal vlastnosti leva aj líšky, inak sa na svojom poste dlho neudrží. V románe som tieto myšlienky beletrizoval a ich dynamiku demonštroval na vzťahoch jednotlivých postáv bojujúcich o moc.

- Michal Harvan sa v knihe nebadane stáva bosom mafie, ale nie je to klasický zbojník, ale chladný až patologický inteligent. Veríš v silu intelektu aj tam kde sa rozdávajú údery?
- Ani nie. Sila intelektu sa podľa mňa prejavuje aj schopnosťou vedieť odhadnúť, kedy treba prílišné premýšľanie vypnúť a pristúpiť k primitívnym riešeniam. Môžeme sa na tom zasmiať, avšak z praxe mi vyplýva, že priveľa rozumovania je v realite neraz rovnako škodlivé ako nedostatok intelektu. Tým sa chcem zaoberať v hypotetickom pokračovaní knihy, ktoré bude, okrem iného, aj o páde Michala Harvana zo zločineckého trónu.

- Čitateľ má niekedy chuť Michalovi držať palce, inokedy ho považuje za skutočného podliaka. Kým bol pre Teba?
- Antihrdinom dnešných dní a osobným i spoločenským mementom. Každý z nás sa môže stať Michalom Harvanom. Prirodzene, nie vo forme mafiánskeho bosa chladnokrvne likvidujúceho nepriateľov i spojencov. Skôr v rovine človeka, ktorý existencialisticky prehliadne, že morálka, mravnosť, etika, dobro, zlo, spravodlivosť, férovosť či zákony sú len ľudské výtvory bez akejkoľvek opory v čomsi „vyššom“ alebo „transcendentnom“, že sú to nietzscheovské prázdne modly, voči ktorým sa už necíti byť ničím viazaný. Z takéhoto prehliadnutia - momentu slobody - vedie niekoľko ciest. Niektoré vedú k vyšším úrovniam osobnej integrity, iné k osobnostnému rozvratu. Po takej ceste sa pod vplyvom osobného i spoločenského diania vybral aj Michal Harvan. V knihe ukazujem, kam až takéto vykročenie môže viesť.

- Hoci si nebol súčasťou mafie, jej systém si vybudoval absolútne uveriteľne. Teda aspoň jeho verziu. Nemal si niekedy chuť skĺznuť viac k faktografii ako fabulovaniu románového deja?
- Moje predchádzajúce knihy, napríklad Zóny stínu, či Brány meonu, boli vo veľkej miere založené práve na experimentovaní so striedaním prísneho faktografického prístupu a metodiky so surreálnymi presahmi. Bibliografické zoznamy prameňov, z ktorých v týchto dvoch knihách citujem, obsahujú dokopy asi osemsto kníh. Moje faktografické Ja sa mi teda podarilo na nejaký čas ukojiť. Román V tieni mafie bol pre mňa prvým experimentom s rozsiahlejšou beletriou. Táto sféra ponúka veľa slobody aj možností na uspokojenie kreativity.

- Pýtam sa preto, lebo si získal ocenenia za literatúru, ale aj za publicistiku. Cítiš sa viac spisovateľ alebo publicista?
- Z ľudí považujúcich samých seba za veľkých spisovateľov mám zimomriavky, zo samozvaných publicistov ešte viac. Akékoľvek kategorizovanie samého seba býva začiatkom konca. Nechcem byť spisovateľ, publicista, ani žiadna podobná kolónka, vyhýbam sa nazeraniu na seba cez optiku akejkoľvek nálepky. Tí, čo to nerobia, skôr či neskôr kryštalizujú a správajú sa ako „spisovatelia“, „publicisti“, „celebrity“, pričom ich osobná autenticita sa kúsok po kúsku vytráca. Výsledky tohto procesu asi všetci poznáme zo svojho okolia. Rôzni neurotici, egomaniaci, ľudia beznádejne stratení v schémach vlastného seba-obrazu, zmäkčilé typy s potrebou luxusu a drahých hračiek, kedysi kreatívni jedinci teraz už len dokola opakujúci rovnaké postupy... Nepotrebujem to.

- Nekoketoval si niekedy (aspoň v rámci experimentu) aj s básňami?
- Kedysi na strednej škole som takéto záchvevy mal. Keď som si však pokusmi o poéziu pochoval dve celkom nádejne sa rozvíjajúce ľúbostné partie, radšej som to nadobro zanechal.

- Pracuješ na mestskom úrade osem hodín, kedy píšeš?
- Myslím, že odpoveď je obsiahnutá v samotnej otázke.

- Neláka Ťa viac pozícia spisovateľa a žurnalistu na voľnej nohe, ako každé ráno vstať a sedieť na úrade najlepší čas dňa?
- Nad týmto často premýšľam. Možno je závada vo mne, asi je to tým, že nemám obsesiu byť veľkým spisovateľom, ale toto ma, aspoň nateraz, ani trochu neláka. Neviem si predstaviť, že by som mal ráno vstať a začať písať. Každý deň dokola. Prvý týždeň by to možno išlo. Potom by mi došli podnety. Vymýšľať si príbehy doma v pracovni by ma nebavilo. Musí to byť skutočné, aspoň v jadre. Vtedy ma to baví. Občas skôr premýšľam o stiahnutí sa z bojového poľa samosprávy naspäť do závetria múzea, teda k mojej predchádzajúcej práci historika.

- Keď Jostein Gaarder napísal Sofiin svet, získal si ním celosvetovú slávu, hoci záujem o čistú filozofiu je v bežnej spoločnosti mizivý. Nechceš niečo podobné spraviť v oblasti mágie a neskĺznuť k absolútnej fikcii akou bol Harry Potter?
- Určite nie. Skúmaniu fenoménu mágie som sa venoval na vysokej škole. Výstupom z tohto obdobia bolo okrem diplomovej práce aj zopár kníh, kde som tieto poznatky spracoval a formuloval svoje závery (treba dodať, že veľmi skeptické). Odvtedy je to pre mňa uzavretá kapitola.

- Niekoľkokrát si sa stal finalistom súťaže Fantázia, ktorá sa venuje sci-fi a hororu. Je to aj literatúra, ktorú „konzumuješ“?
- Je to literatúra, ktorá tvorila dôležitú súčasť môjho čitateľského „dozrievania“. Čítal som ju počas strednej a vysokej školy. Aj teraz si do nej občas urobím exkurz, avšak je to dosť zriedkavé. Toľko na tému môjho literárneho snobizmu.

- Ako vnímaš prostredie slovenskej literatúry? Čo jej podľa teba chýba a čo má najviac oproti svetovej?
- Slovenská literatúra? Podľa mňa skvelá. Bez irónie. Mne osobne nič nechýba. Sú tu celkom dobre etablované žánre – umeleckejšie veci, vážna literatúra, ľahké žánre, ženské romány, za detektívky Dán, myslím, že je to v pohode. Páči sa mi najmä postupné reflektovanie komunistickej minulosti a poprevratových zmien.

- Čítaš slovenskú literatúru?
- Po predchádzajúcej odpovedi to možno niekoho prekvapí, ale – áno. Sledujem, čo vychádza, avšak nečítam toho nejak veľa. Napríklad teraz Dána, Rumpliho, Pišťanka a Červenáka.

- Napriek úspechu knihy, čítačky po Slovensku príliš neorganizuješ. Máš to v pláne alebo toto nie je Tvoja šálka kávy?
- Zopár autogramiád bolo, čítačky sú neistá pôda – keď mi niečo vyjde knižne, už sa v tom radšej moc nevŕtam. V zásade sa podobným akciám nebránim, avšak popri práci je dosť náročné cestovať na dlhšie trasy. S čitateľmi však komunikujem cez svoju stránku, Facebook a Twitter.

- Nedávno si na svojej stránke začal zverejňovať nepublikované pasáže z knihy V tieni mafie. Je to pre čitateľov určite zaujímavé, ale chcem sa spýtať na dôvod. Prečo sa nedostali do knihy? Bolo to dielo editorky, vydavateľa alebo súčasť marketingu?
- Vzniklo to celkom prirodzene – s prvou verziou rukopisu sa bežne pracuje, niektoré pasáže sa dávajú preč, iné sa pridávaju, či upravujú atď. V tomto prípade išlo o to, že sa nazbieralo pomerne dosť nepoužitého materiálu, najmä z prvej časti knihy. Pri redigovaní textu sme s redaktorkami zistili, že pre celkový dej nie sú kľúčové a zároveň môžu spomaľovať dynamiku príbehu. Verím však, že pre tých, ktorým sa kniha páčila, môžu byť zaujímavé. Dokresľujú niektoré osobnostné črty hlavných postáv, ich motiváciu či vzťahy s vedľajšími postavami.

- Napísať bestseller je určite veľká vec. Ako si sa cítil, keď „to vyšlo“?
- Niekedy v tom období prasklo potrubie na Vlkolínci, správa ktorého spadá pod moje oddelenie. Zároveň sme rozbiehali mestskú stránku na Facebooku a vyskytla sa aj zaujímavá slečna. Popri týchto záležitostiach som vydanie knihy a hurhaj okolo toho ani veľmi nevnímal. Marketing riešilo najmä vydavateľstvo, ďalšie záležitosti kamarát. Začiatkom marca ma blízki naložili do auta a odviezli na krst knihy. Ostatné je história. V každom prípade ma pozitívne prekvapila masívna reakcia čitateľov. Za pornografické, korupčné a ťažko depresívne pasáže knihy som očakával skôr čosi ako súkromný pogrom, no obrovské množstvo ľudí pochopilo knihu presne tak, ako som ju zamýšľal a povznieslo sa nad excesívnu drsnosť niektorých scén. To ma potešilo a čitateľom za to ďakujem. Je to pre mňa taký záväzok a výzva, aby som v pokračovaní pritvrdil a naozaj už všetkých nasral.

- Možno je ešte skoro, ale spisovateľ si vždy nosí minimálne v hlave svoju predstavu o ďalšej knihe. Vieš nám už prezradiť, čo by si rád hodil na papier?
- Všetko je v štádiu rokovaní s vydavateľstvom a konzultácií s kamarátmi, ktorí sa osvedčili už pri V tieni mafie. Zatiaľ to vyzerá tak, že to bude buď-alebo. To znamená, že buď nevyjde nič (nejde o peniaze, ale o to nájsť zhodu, čo je ešte únosné publikovať) alebo to bude nálož, oproti ktorej bolo V tieni mafie len rozcvičkou. Nemyslím to teraz marketingovo, aj keď mi to asi málokto uverí. Naozaj je ťažké odhadnúť hranicu, za ktorou už hrozia žaloby, otrasenie čitateľov a ďalšie nepríjemnosti. Problém je v tom, že ma trochu irituje súčasná vlna „temnej literatúry“. Často sa objavujú trilery, detektívky, ale aj teenliteratúra, ktoré si zakladajú na tom, že sú „temné“. Byť „temný“ je cool, o zle neraz hovoríme, akoby to bolo čosi sympatické a zábavné. V pokračovaní knihy mi okrem konkrétneho mafiánskeho deja išlo o to ukázať, čo je ozajstné zlo a temnota v ľudskej psyché. Žiadna „príťažlivá temnota“, ale ozajstné zlo driemajúce v človeku, bez akýchkoľvek príkras, zjemňovania alebo cenzúry. K tomu je tam aj stret Michala Harvana s postavami vrcholovej politiky a zopár kontroverzných tém, o ktorých sa nehovorí. Dokopy to vytvára pomerne výbušnú zmes. Pracovný názov rukopisu je V tieni mafie 2: Čas dravcov, ale či niekedy uvidí svetlo sveta a či to bude jedna kniha alebo dve ďalšie časti, naozaj neviem v tejto chvíli povedať.