MM

Marek Mittaš

Najnovšia kniha z pera slovenského bestseleristu Na podpätkoch predstavuje výšky aj pády. Po knihách Beštia; Nehanebné neviniatko; Knieža, smrť; Hriech náš každodenný prichádza Dominik Dán s názvom, ktorý pasuje ku kriminálke ako päsť na oko. Autorova snaha napísať jednu až dve knihy za rok sa v tomto prípade výrazne premietla do kvality.

Necelý rok po úspešnom debute s mafiánskom témou priniesol Jozef Karika pokračovanie v podobe Času dravcov. Tentoraz v knihe rozvíril niekoľko príbehov, ktoré sa mu aj literárne aj filozoficky podarili napísať stále atraktívne. Autor opäť nezaprel svoj zmysel pre násilie. To – pravdaže – neplní funkciu ako v lacnom bulvári, ale je presne také, s akým sa dá v temnom systéme organizovaného zločinu naplno stretnúť.

Debutant na literárnej scéne Rado Ondřejíček prichádza s naozaj kvalitne vyzretou prvotinou. Jeho vtipné, cynické texty plné sarkazmov ho predurčovali napísať knihu, z ktorej vás rozbolí bránica. Z Homo asapiens vás ale najprv rozbolí hlava a potom srdce. Všetkých totiž zostrelil ako zhnilé hrušky a nechal s ovisnutými kútikmi. Napísal smutnú knihu.

Jaroslav Rumpli na sklonku roka 2010 predstavil v poradí svoju tretiu knihu – Kruhy v obilí, v ktorej dokázal, že aj na slovenské pomery sa dá napísať temer päťstostranový román. Rovnako dokázal, že nihilizmu, pesimizmu a deathmetalového životnému štýlu by pokojne stačilo vydavateľstvami preferovaných dvesto strán. Kruhy v obilí sú určené pre náročného recipienta. Ich témy sú inšpirované americkou literatúrou.

Maxim E. Matkin zažiaril v slovenskej literatúre, keď sa zapísal do jej dejín svojím Polnočným denníkom v roku 2002. Koncom roka 2010 sa ešte pred vydaním stala opäť najpredávanejšou jeho v poradí už šiesta kniha Aj ja teba. Očakávanie však vystriedalo veľkolepé sklamanie aj úvahy, že Matkin konečne dospel alebo zavesil remeslo na klinec a jeho pseudonymu sa chytil prostoduchý diletant.

Už keď knihu Blíženci a protinožci chytíte do rúk, musíte zabudnúť na konvenciu. Najprv sa zháčite, že vydavateľ zabudol zalomiť text, ale – ako sa budete prehrýzať stranami –, zistíte, že to Peter Krištúfek opäť prišiel s experimentom, ktorý má na Slovensku premiéru. Nemusí byť každému po chuti, ale svojich priaznivcov si určite nájde.

MM: Najprv si sa venoval témam mágie a filozofie, teraz prišla problematika mafie, sú to témy, od ktorých väčšina ľudí bočí, Ty sa im dostávaš pod kožu. Je to pre Teba istý adrenalín alebo... ? JK: Písanie o veciach, ktoré sú všetkým dôverne známe, rád prenechám iným. Viac ma lákajú neprebádané, obskúrne a exkluzívne témy.

Knihy o mafii v posledných rokoch doslova zaplavili knižný trh. Pomyselnú hrádzu roztrhol Gustáv Murín svojimi mafiánskymi kartografiami. Jozef Karika vo svojom bestselleri poňal príbeh chlapcov s hrubými krkmi (našťastie) z úplne iného uhla.

Čo je to typicky ženský román? Kniha, ktorú čítajú len ženy? Mne naopak píše veľa mužov, že sa k mojim knihám síce dostali náhodou, ale zaujala ich možnosť ponoriť sa do myslenia a konania ženských hrdiniek. Ak sa však za ženský román považujú príbehy o láske, vzťahoch alebo ženskom svete, tak potom sa k nemu priznávam. Pretože je to téma, ku ktorej mám proste najblížšie.

Hoci ešte celkom nedoznel potlesk za román Šepkár (2008), nominovaný na Prix du livre européen, Peter Krištúfek prichádza s nádielkou sedemnástich krátkych a šťavnatých príbehov v zbierke Mimo času určených pre náročného čitateľa.