Vo svete presýtenom (nielen) vizuálnymi informáciami bude potrebné zachovať jednu špecifickú ľudskú vlastnosť. Zvedavosť. Dívať sa na prostredie videné stokrát, miliónkrát úplne nanovo a s cieľom objavovať. Kniha Johna Bergera O pohledu je určená všetkým, ktorí sa nevedia dočkať objavovania a obľubujú nečakané kontexty. Ak zoberieme do úvahy predpoklad, že v predchádzajúcich desaťročiach dochádzalo ku zmene paradigmy a do blízkej budúcnosti základom našej kultúry už nebude písané slovo ale vizualita, musíme tiež predpokladať sprievodcov po novej paradigme. O pohledu môže byť jedným z nich. Bergerovo písanie nie je iba popisné a už vôbec nie encyklopedické. Jeho hlboký a presný ponor do každodenného života, súčasného, minulého, sveta ľudí, zvierat, rastlín alebo hoci aj kreslených postavičiek sprevádza zrozumiteľnosť, občas jemný humor.

Výber tém, ktoré analyzuje je naozaj rozmanitý, začína s otázkou "Proč se dívat na zvířata?" a odpovede hľadá pomerne nekonvenčne aj u Káčera Donalda. Nie je to ale žiaden myšlienkový úlet. Berger poukazuje na pristupovanie k zvieratám ako k sociálnemu javu. Domáce zvieratá sú bábky a sú primárne určené na pozeranie, o čom svedčí práve disneyovská produkcia. Spomeňte si len, koľko rôznych filmov so zvieratami v hlavnej úlohe bolo za posledných pár rokov natočených. „Banalita soudobých společenských praktik je v těchto výtvorech pomocí projekce zevšeobecněna i na říši zvířat.“ A tiež si musíme uvedomiť, akú silnú emocionálnu výpoveď ukazujú filmy alebo fotky zvierat využívaných na rôzne formy farmaceutického alebo kozmetického testovania. Berger ide naozaj do dôsledkov, keď si všíma paralelu medzi zoologickými záhradami a „marginalizovanými priestormi“ – napríklad väznicami a blázincami. Zvieratá sa v našej spoločnosti takto stali akýmsi pamätníkom. Miznú z našich životov ako reálne bytosti a presúvajú sa do imaginácie diktovanej filmovými štúdiami a tvarovanej výrobcami hračiek. Davy ľudí v zoologickej záhrade sú tie isté ako diváci televízie a kín.

K Disneymu sa Berger vracia aj v eseji o Francisovi Baconovi. Ich spoločná výpoveď hovorí o odcudzení v spoločnosti, ale Disney „prezentuje odcizené chování jako legrační, sentimentální, a tedy také přijatelné“. Bacon vyznieva skôr nihilisticky. Nádej už neexistuje rovnako ako metafyzika alebo ľudská duša, maľba znamená len farby a techniku.

Medzi ďalšími maliarmi, ktorých dielo považuje Berger za dostatočne príťažlivé sú napríklad Ralph Fasanella, maľujúci moderné mestá, Seker Ahmet Pasa s víziou lesných príbehov, J. M. W. Turner obdivujúci násilie prírody, alebo hoci aj Georges Rouault zostupujúci do pekla.

Maliari sú len jednou skupinou, ktorej je v knihe venovaná pozornosť. Mimoriadne pozorný je Berger aj k fotografii Augusta Sandera a Paula Stranda. Popisuje veľkolepý projekt Augusta Sandera, jeho snahu zachytiť „archetypy reprezentující bez výjimky každý osobnostní typ, spoločenskou vrstvu a podvrstvu, profesi, životní poslání i formu sociálních výsad“. A skutočne, prehliadka Sanderových fotografií je encyklopédiou spoločenských statusov, prierezom sociálnej hierarchie, sociologickým slovníkom a prehľadom dejín industriálnej spoločnosti. Oblečenie, tvár, póza, nástroje nachádzajúce sa na fotografii, prípadne absencia niektorých prvkov tvoria výpoveď, ktorú pozorovateľ môže uchopiť a abstrahovať. Berger dokáže vo fotografii vidieť nielen rytmus, životný štýl zobrazovaných postáv, ale aj zameranie na cieľ, zmysel existencie.

Výnimočnou je aj esej o fotografii utrpenia. Utrpenia je príliš veľa. Denne sme ním bombardovaní médiami do takej miery, že sa posúva náš prah citlivosti a možno aj ľudskosti. A zrazu sa objaví autor, ktorý pripomína existenciu čistej hrôzy, násilia a bolesti. O pohledu zaráža desivou aktuálnosťou.

Pri fotografii sa azda každému vynorí v pamäti Susan Sontagová. Jej kniha O fotografii sa stala legendárnou. Nevyhol sa jej ani Berger. Venoval jej celú jednu esej a hoci s ňou v niektorých témach mierne polemizuje, dopĺňa ju a chváli. Chváli predovšetkým za sociálnu kritiku, ku ktorej smerujú Sontagovej analýzy. Sontagová považovala fotografiu za nástroj na zabávanie más a zároveň za pomôcku pre vládnuce elity. Berger si položil k tomu otázku, či existuje alternatívne využitie fotografie k týmto dominantným funkciám. A je trochu skeptický, či je to vôbec možné. Pretože sila fotografie je niekedy až militantná.

Prejavy vizuality v celej svojej rozmanitosti sú niekedy ťaživé na vnímanie a náročné na uvažovanie. Čítanie Johna Bergera však umožňuje čitateľovi stať sa skutočne slobodným a získať doslova nadhľad a odstup.