Bolo raz jedno miesto s malým peklom a malým rajom a ľudia chodili z jednej strany na druhú a našli ich, obe, peklo aj raj a vzali si ich za svoje a oni boli naozaj ich. Ľudia boli malí, ale robili veľa hluku. A hovorili: to je moje peklo, to je môj raj. A takýmto mytológiám to nesmieme mať za zlé, pretože sú ľudské, a v ľudských záležitostiach je správne ich mať rád. A tak ľudia ľúbia svoje mytológie. Inak bolo to miesto odporné. Ľudia tam pišťali ako potkany a chytali veci a púšťali ich a chytali sa jeden druhého a púšťali sa. Vraveli: dobrý deň, dobrú noc. A zvierali sa a chodili jeden s druhým do postele a budili sa. A niekedy sa budili uprostred noci a zvierali sa kŕčovito. Bojím sa – hovorili. A potom sa rýchlo milovali a umývali sa a hovorili: dobrú noc, dobrú noc. Bola to súčasť ich života a bola to jedna z oblastí (dojemná) ich ľudskosti a čo je ľudské, je strašné a má v sebe istú pulzujúcu a nejednoznačnú krásu. No a ľudia to majú radi, lebo ľudia sú ľudskí a milovať je dobré, a tiež rozumieť, samozrejme, atď. A tu, na tomto mieste, ráno, sa ľudia budili. Dobrý deň, dobrý deň. A dávali sa do behu. To je moje peklo, môj raj, bude to dobré, bude to strašné, rastie, stáva sa z neho chlap. No a ľudia sú dojatí a pomáhajú a ľúbia. Je tučnejší, chudší. A miesto sa stáva stále viac miestom s domami rozličných farieb a stromami a zákonmi a s politikou. Lebo peklo treba zmeniť, smrdí, odstavili vodu, ľudia málo zarábajú – a kam sa podela ľudská dôstojnosť? Požiadavky sú oprávnené. Nechceme toto peklo. Dajte nám malý ľudský raj. Dobrý deň, ako sa máte? Zle, ďakujem. No a včera som sa s ňou rozprával a ona povedala: som počestná žena. A tak som šiel do práce a pracoval som a teraz mám nejaké peniaze a prenajmem si nejaké slušné bývanie a náš syn bude v živote niekto. No a ľudia ľúbia, lebo toto je skutočný život, toto má šťavu, toto je skutočnosť a všetci spolu a preč s vykorisťovaním človeka človekom. A bolo to neznesiteľné. Počuli sme, že v jednej z nich sa malé peklo začalo zväčšovať a ona stíchla a celé dni pozerala na kvety, až kým neuschli a zostala len váza so suchými stonkami a skazenou vodou. Ale ticho sa stalo tak nepreniknuteľným, že výkriky ostatných, starostlivá neha a súcit zachvátené panikou – narazili a odrazili sa. No a v tej tvári rozkvitla krása, studená a pokojná krása a tvár v sebe mala zvláštne svetlo, ktoré vychádzalo z vnútra ako svetlo z púšte a to nebolo ľudské – hovorili ľudia. Bojíme sa. A ich hluk cúval a domy vedľa záhrad zamreli, ale treba žiť ďalej. A bol pokrok. Mám tu, milí páni, revolúciu. Chcete vyskúšať? Tadeto, nech sa páči. Tam napravo. Veľmi dobre. Nie je to dobrá revolúcia? No, rozumiete... Isteže, je to nádherná revolúcia. A je lacná? Revolúcia, lacná?! Nie, páni, toto je skutočná revolúcia. Pár životov, pár obetí, pár rokov, pár. Trošku drahá. Ale vysoko kvalitná, to áno. A tvár, čo sa stratila, čo pravdepodobne odpadla od tela a zakotúľala sa pod stoly, tvár? Pamätáš sa? Ako, že sa to stalo? Neviem, mala v sebe akési svetlo. Áno, pamätám sa: pripomínala kvet, čo chladne hnije. Bolo to strašné. Dobrú noc. A ona mala šaty z bieleho hodvábu, v ten deň mala osemnáste narodeniny, bola spálená slnkom a narodila sa v znamení Váh a zobrala si všetky tabletky a bol koniec. Nerozumiem. A ty si myslíš, že ja rozumiem? Kto tomu môže rozumieť? Ona bola sila sama, tá žiarivá cnosť radosti, ten energický jas..., rozumieš? Áno, áno. Mala hodvábne šaty, bola mladá, no a bol koniec. Vpred, vpred. Nesmie sa zastať. Obeste ich, sviniarov bankárskych! Tento bude mať tridsaťpäť poschodí, bude najvyšší v meste. Nie na dlho, povedal by som. Ako? Postavia tridsaťšesťposchodový, hneď oproti. Reformujme školstvo. Zaspievajme si tú pesničku o lipovom kvete. Napime sa trochu. A tamten, tamten, čo videl Boha, keď išiel do práce?! Takto, predstavte si, o 8.45 jedného pokojného marcového rána. Vtip. Boží vtip? Dobrý fór. Nemá Boh nakoniec takéto zlomyseľné prekvapenia rád? Malý huncút Boh?! A jemu z toho preskočilo. Začal kričať a utekať. Že má v pätách Boha. A potom? No, tam postavili vežiak s tridsiatimi šiestimi poschodiami a tamten zostal na druhom mieste. To je práca človeka: kameň na kameň. Je to krása. Budeme to mať radi? Budeme, je to ľudské, je to od človeka. A všetky deti vyrástli a chodili z jednej strany na druhú a pretĺkali sa životom – ako sami vravievajú. No a sociálne podmienky? Áno, dosť sa zlepšili. Ale jedna z nich potom začala piť a potom prasklo srdce a ostatným zostala len nepríjemná spomienka. Zdá sa, že áno, že mala príliš veľkú predstavivosť, zobrali ju k lekárovi a ten povedal: vydržte a ona nevydržala. Bola dieťa. Nie, nie, vtedy už bola veľká, každý deň vypila najmenej liter brandy. Nie zlé na bývalé dieťa. Pravda je taká, že bola dieťa a nevydržala, keď doktor povedal: vydržte. A ulice sú také smutné. Treba im viac svetla. Ale na túto, napríklad, už dali viac svetla a aj tak je smutná. Je dokonca smutnejšia než ostatné. Som taký smutný. Poďme na dovolenku, do malého raja. Rozprávali mi, že mal v sebe toľko radosti, že nemohol zobrať do rúk pohár, rozdrvil ho silou prstov, veľkou silou svojej radosti. Bola to výnimočná bytosť. Potom išiel preč a už mu ani neverili a on sa nalodil a možno preňho na zemi nebolo miesta. A kde je? Ale bola to barbarská radosť, strašné nadanie. Odišiel. A teraz prší a ideme domov a dáme si čaj a budeme jesť tie koláče, čo máš tak rád. A ďalej, a ďalej? Bol krásny a strašný s tou svojou radosťou a nebál sa a samotné vnútorné chvenie jeho radosti spôsobovalo, že sa mu medzi prstami rozbíjali poháre. Odišiel preč.