V bežnom jazyku znamená eskorta ozbrojený ochranný sprievod, subštandardne má však aj význam – erotické služby na objednávku. Práve tie sa východiskovo stali zaujímavými pre Michala Hvoreckého v jeho treťom románe Eskorta.
Hvoreckého úsilie v žiadnom prípade nebyť všedný a priemerný tu dostalo podobu spojenia celého radu tém a motívov, vymykajúcich sa z bežného „malomeštiackeho“ spôsobu myslenia a života. Malosť pomerov – v duchovnom i priestorovom význame – je totiž hlavnou traumou Hvoreckého hrdinu (a v podstate celej jeho rodiny minimálne v dvoch predošlých generáciách) a zároveň hlavnou brzdou jeho osobnostného rozletu. V románe sa to len tak hemží výstrednosťami a výstrelkami, ktoré sa v optike postavy stávajú bežnou normou správania. Jediným efektom ich opakovaného zmnožovania a variovania je však konečná prázdnota, monotónnosť a otázka o zmysle Hvoreckého literárnej výpovede prednostne na tému telesnosti a rodovej identity.

Cez posunutú realitu k ešte posunutejšej utópii
Román má rámec životnej retrospektívy hlavnej postavy, jej akýchsi fiktívnych memoárov, a to aj s reálnym časovým i priestorovým situovaním. Rozprávačom je samotná postava, lineárne opisujúca svoj vlastný osud – homosexuálnu rodinnú prehistóriu konfrontovanú s represiami nacistického a komunistického režimu, detstvo v československom disente (!) sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, vysťahovanie do západného Berlína, návrat do Bratislavy po spoločenských zmenách roku 1989, štúdium herectva, „nenáročná a zaujímavá“ práca v eskortnej službe, kariérny vzostup a pád, nový život znova v Berlíne a napokon opätovné presťahovanie do Bratislavy. Rozprávanie vychádza z dobových i miestopisných reálií, ale realitu svojím spôsobom „sfantazijňuje“ – uspôsobuje si ju, preháňa, zveličuje, absurdne vyhrocuje. Zreteľný utopický rámec pritom dávajú románu až jeho záverečná časť a epilóg, dopovedajúci dej po desiatich rokoch.

Eskorta sa vyznačuje takou intenzitou extravagantností, až sa pomimo akéhokoľvek prekvapenia stáva smiešne trápnou. Ak mala manifestovať autorovu otvorenosť voči okrajovým alebo tabuizovaným témam či ukázať jeho nekonformnosť, svoj účel splnila. Ak ale mala byť ukážkou jeho spisovateľského umenia, znova to nejako nevyšlo. Eskorta je v prvom rade konštrukt, zmietajúci sa medzi konzumnou povrchnosťou a kváziintelektuálnou kritikou. Konštrukt, ktorý visí vo vzduchoprázdne – odtrhnutý od života pre svoju umelosť a falošnosť. Konštrukt, ktorý pôsobí ľudoprázdne – pre neprítomnosť hodnovernej postavy. Text plný banalít, slovnej vaty, logických nepresností, jazykových i štylistických prešľapov.

Prázdne dilemy
Michal Kirchner, ročník narodenia 1973, hlavná postava Eskorty, sa nevyznačuje nijakými zvláštnymi vlastnosťami či schopnosťami. Zato už od detstva si uvedomuje svoje kolísanie medzi mužským a ženským pohlavím. Rodovo-identitnú dilemu postavy naznačuje už prvá veta románu: „Odjakživa som si myslel, že by som vyzeral lepšie, keby som sa narodil ako žena.“ Celá prvá kapitola prvej časti zdôrazňuje práve tento moment – neistota rodu, vlastný žensky jemný vzhľad, odmietanie mužského tela, akási vnútorná žena. Spochybnením pohlavia, resp. pohlavnej orientácie, je aj následná rodinná homosexuálna história: gejovia a lesby v rodičovskej i starorodičovskej línii, kde splodenie potomka je vždy len reakciou na vyostrenú dobovú politickú situáciu. Nakoniec sa však nekoná ani homo-, ani bi-, ani transsexualita. Z Michala vyrastie muž, ktorého priťahujú ženy a táto príťažlivosť sa náhodou, no bez zábran, zmení na zdroj obživy. V službách eskortnej agentúry sa z neho stáva muž na objednávku, gigolo, prostitút (aj keď to posledné, vyrieknuté nahlas jednou z klientok, považuje priam za urážku), skrátka spoločník osamelých, no finančne zabezpečených žien, vďaka ktorým môže viesť pohodlný až luxusný život i on sám. V podstate osamelý, bez jediného ľudsky blízkeho vzťahu, čo si naplno uvedomí pri zoznámení s mladučkou Sophiou (v každom prípade maloletou na zažívané sexuálne orgie: „Keď ja som už sedával na výsluchoch, ona ešte ani len nebola na svete.“ – Uf!). Dramaticko-tragický záver tejto dejovej línie v duchu mafiánskych praktík znamená koniec realisticky ukotveného rozprávania a presun do absurdne vystupňovanej utópie. Najprv ako deskripcia zmeny pohlavia, potom ako predstava slovenskej reality v područí kórejských investorov.

Román sa formálne člení na štyri časti a epilóg, ktoré by sa z hľadiska sujetu dali tézovite pomenovať ako prehistória – vzostup – pád – premena – nový život. Tém a motívov, ktoré jednotlivé línie vystužujú, je príliš veľa a niekedy si takmer prekážajú. Tak napríklad hneď na začiatku nahodená téma pochybovania o vlastnom pohlaví postupne vplynie do úplne iných tém a celkom sa v nich stratí. Nanovo sa ohlási až v záverečnej časti – v jej svetle sa potom úvodná veta románu ukazuje ako osudová predestinácia postavy. Vedľa seba sa tu tlačia interpretácia homosexuálnej komunity ako odnože československého disentu a undergroundu, pertraktovanie hodnotovej príťažlivosti západu, aktuálne vyrovnávanie sa s traumami minulosti – cez zoznamy spolupracovníkov bývalej štátnej bezpečnosti a mená vlastných rodičov v nich, erotické zážitky, drogové úlety, kritika domácich pomerov... Čo dom a vlastná publicistika dali.

Povrchnosť, povrchnosť, povrchnosť
Pre písanie Michala Hvoreckého je typická reprodukcia javovej stránky skutočnosti s absurdnou utopickou pointou. Vystačí si s povrchom – počnúc značkami a končiac ideológiami. Epických akcií v pravom slova zmysle je v románe úplné minimum. Prevláda statickosť a deskriptívnosť. Hlavná postava pôsobí povahovo i ľudsky ľahostajne, akoby kopírujúc sterilitu konštruktu. Jej indiferentnosť pritom nedokáže narušiť ani sebakritický výpočet negatívnych vlastností a slabostí až na hrane zákona. Z fascinácie komiksami ostali žánrovo svojské citoslovcia. Dej sa posúva tým, že postava zmení miesto pobytu. Všetko musí byť dopovedané, vysvetlené (na spôsob „Viedeň je šesťdesiat kilometrov od Bratislavy“). Viackrát to logicky škrípe a nesedí, zaráža naivitou.

Ak tento text niečo charakterizuje, tak je to predovšetkým bezbrehá túžba po exkluzivite. A súčasne jasne čitateľný a ľahko identifikovateľný autorský kalkul, aký typ diela bude konvertibilný v nemeckom prostredí a čo tam jednoducho treba dať, aby bol pre toto prostredie pútavý. Trojuholník miest Praha – Bratislava – Berlín vyznačuje nielen životnú trajektóriu postavy Michala Kirchnera, ale aj profesionálnu záujmovú oblasť Michala Hvoreckého. Za vonkajším dojmom sa však skrýva veľmi málo.