Ivana Taranenková

Experimentálne ladené a autobiograficky dotované filozofujúce texty Róberta Gála, tvorené útržkami príbehov, denníkovými zápiskami, aforizmami, sentenciami, ontologickými reflexiami a slovnými hrami, môžem vnímať ako záznamy úpornej snahy preskúmať podstatu sveta, ohmatať jeho štruktúry, ako i štruktúry jazyka a prekročiť obmedzenia, ktoré sú oboma kladené.

Uršuľa Kovalyk svojimi dvoma zbierkami poviedok Neverné ženy neznášajú vajíčka a Travesty šou získala povesť feministickej autorky, drsnej provokatérky, hoci jej výrok na záložke poslednej knihy, románu Žena zo sekáča – "Ak by som chcela iba šokovať, prebehla by som sa holá po Hlavnej ulici v Košiciach a nemusela toľko sedieť za počítačom" – naznačuje, že provokatérsku auru berie so sympatickou rezervou.

Próza Jany Beňovej Plán odprevádzania (Café Hyena) prináša naliehavú správu o sebaprežívaní, prežívaní sveta a vo svete. Hovorí o Petržalke – zvláštnom mieste-nemieste, nevľúdnom gete, z ktorého nechce pochádzať nikto a predsa z neho pochádzajú všetci.

Z románu Viliama Klimáčka Námestie kozmonautov (Generácia ?) nápadne preráža predovšetkým ambícia – ba priam vôľa – autora napísať generačnú výpoveď. Z tejto platformy sa v širšom, spoločenskom kontexte konfrontuje so slovenskými historickými traumami ( s komunistickou minulosťou, miestami sa dotkne i problému Slovenského štátu).

Poviedky kníh Karola D. Horvátha – je úplne jedno či červenej, zelenej, alebo modrej farby – sprevádza autorom (a nielen ním) deklarované presvedčenie, ktoré sa zreteľne odzrkadľuje aj v samotných textoch, podľa ktorého slovenská literatúra ešte stále nebola pripravená o poctivosť, ešte stále sa zameriava na akési podivné ideály a ozajstný život, ozajstný jazyk, humor a pútavosť jej ostali cudzie, takže, chuderka jedna nezáživná, nedokáže poskytovať žiadne potešenie

Najnovšia kniha Jany Juráňovej potvrdzuje, že ide o autorku s feministickým názorom, ktorý nekompromisne určuje podobu sveta jej textov. Témy, jednotlivé situácie a postavy svojich próz vtesnáva do striktne vymedzených rámcov a nepopustí pritom ani o milimeter.

Po globalizovanej všehochuti debutu Dulche de leche prichádza Svetlana Žuchová vo svojej útlej próze s komorným príbehom o samote, pocite „cudzinectva“ a pálčivej túžbe to všetko prekonať. Ani tentoraz sa však autorka nerozhodla svoje rozprávanie situovať do našich končín.

Poviedkovou zbierkou Zbytočný život ukončil Márius Kopcsay svoju trilógiu – patria sem ešte knihy Kritický deň (1998) a Stratené roky (2004) a treba skonštatovať, že v kontexte vlastnej tvorby tu neprišiel so žiadnymi novými témami ani motívmi.