Najnovší román Lajosa Grendela Kráľ Matej v New Honte je aktuálnym spoločenským románom o dobe poznačenej striedaním ideológií a morálnych noriem – s jasnou prevahou satiricko-ironického, ba až groteskného plánu. Príbeh o zmenách v živote a myslení ľudí po roku 1989 zľahka absurdne demaskuje všadeprítomnú prázdnotu a odcudzenie, a to v odľahčenej forme sledu humorných epizód, komických výjavov, bizarných situačných zvratov a ironických komentárov. Predmetom zosmiešnenia a ironizovania je predovšetkým ideologizovanie, no svoje sa ujde – a to bez akéhokoľvek moralizovania – aj hodnotovým posunom.

Dej Grendelovho románu je situovaný do prostredia fiktívneho malomesta New Hont niekde na južnom Slovensku. Tento topografický moment je rovnako kľúčový ako druhá dominantná línia románu – línia postáv. Prostredie predstavuje fenomén, ktorý sa stáva výrazom až istých psychologických daností: postavy sa so svojím životným priestorom plne identifikujú a podliehajú mu. New Hont je pritom iba „veľké prázdno, veľké nič, hrozitánska púšť“. Je to mesto bez „poctivého historického názvu“ a bez dejín, miesto, kde sa ľudia cítia zároveň doma aj cudzo. „V New Honte sa život javil ako jediná dlhá chvíľa, v ktorej sa nič nedeje, nanajvýš to, že ľudia naokolo sa rodia a umierajú. New Hont sa môže zmeniť tisícorako, vždy je len obmenou tej istej prázdnoty.“

Obmeny prázdnoty
Hlavnou a opakujúcou sa charakteristikou je teda prázdnota – vo význame prázdneho priestoru aj životnej ničoty, nebytia, bezobsažnosti. Jej rôzne podoby Grendel zachytáva cez súbežne rozvíjané a miestami sa prekrývajúce dva príbehy dvoch „stratených“ existencií, ktoré každá svojím spôsobom stoja na okraji spoločnosti. Prvým „hrdinom“ je mladý Mišo Šiler, voľakedajší neúspešný básnik a dnešný nedbanlivý a ľahostajný pasák, ktorý to súhrou okolností, ako možnosť cesty k „slobodnému človeku“, dotiahne až k ruskej mafii. Druhou hlavnou postavou je „úbohý starý blázon“ Matej Kráľ, kedysi všemocný miestny komunistický funkcionár, ktorý s partiou verných túži obnoviť staré poriadky. Kým Mišo Šiler sa aj doma cíti cudzo a strateno, Matej Kráľ blúdi a stráca sa mentálne i fyzicky. Obaja majú svet svojich vlastných výmyslov, ibaže každý z nich celkom iného rázu. Dvojkoľajne stavaný príbeh doby však nemá ambíciu pôsobiť konfrontačne, skôr slúži na vedenie paralel a dvojakého významového plánu. Lepší stav veci je a ostáva utópiou, „veď práve z newhontskej perspektívy bolo hádam najlepšie vidno, že svet nie je hodný ani vhodný na spasenie“. Miesto reformného optimizmu zaujal fatalizmus, zapálenie pre vec kolektívu nahradila individuálna ľahostajnosť. Pointou je trpké poznanie o „trvalej dočasnosti“.

Grendelov pohľad na dobu, keď „svet sa stal nevyspytateľným a nepriateľským“, nie je radikálne kritický, skôr ľudsky chápavý a zhovievavý. Hoci v románe je viacero naozaj vtipných miest a presných a výstižných postrehov, knižka ako celok ostala len na úrovni rozpísanej a rozvedenej anekdoty (ťaženie starých komunistov, Šilerova pasácka prax), s oslabenou schopnosťou naplno zaujať. Osobitnou kapitolou je zadŕhavý a ťažkopádny preklad, navyše doplnený dosť nezmyselnými dodatočnými úpravami pôvodného textu, umelo zameranými na zvýraznenie „maďarskej a slovenskej dvojdomosti“ (ako sa píše v záverečnej poznámke prekladateľa).

Ťažkosti prekladu
Diela Lajosa Grendela sa dostávajú do slovenského literárneho kontextu len prostredníctvom prekladov a tie sú, na rozdiel od jeho pomerne pravidelného publikovania maďarských pôvodín v maďarských literárnych časopisoch na Slovensku alebo časopisecky či knižne v Maďarsku, len sporadické. Hendikepom navyše je, že slovenské preklady sú – a to akoby sa stalo už zvykom – kŕčovité, toporné a kostrbaté. Grendel má síce renomé, ale nemá šťastie na prekladateľov. Ostáva len čakať, kedy sa jeho jemná irónia a štylistická a jazyková ľahkosť, o ktorej hovoria čitatelia a kritici s maďarskou jazykovou výbavou, naozaj naplno zaskvejú aj v slovenčine.

Dana Kršáková
písané pre časopis OS