Desať letných týždňov sa v prázdninovej prílohe Pravdy objavovalo čítanie na pokračovanie od Maxima E. Matkina Láska je chyba v programe. Román sprevádzala veľká reklamná kampaň, veľké Danglárove ilustrácie, navyše samostatná internetová stránka aj s diskusným klubom pre fanúšikov. O Matkinovi sa zrazu hovorí ako o fenoméne. Nafúknutá bublina v sebe skrýva otázku, čo je na celej tejto akcii fenomenálnejšie: či prepracovaná marketingovo-mediálna stratégia, pokračujúca hra na tajomného spisovateľa, alebo samotný literárny text. To posledné len sotva, pretože Matkinov literárny seriál neprekračuje hranice ľahkého konzumného čítania.

Nenáročné, naozaj sezónne čítanie na pokračovanie, skôr novela ako román, opakujúce model Polnočného denníka i všetky jeho postupy. Znova ženská optika v kvázi mužskom podaní. Nekonvenčnosť pohľadu má zaručovať zmes ironicko-cynických komentárov a melodramatických zápletiek na jedinú matkinovskú tému: citový a sexuálny život frustrovaných bratislavských tridsiatnikov hrajúcich sa (trochu oneskorene) na zlatú stratenú mládež.

Možno je to len udička pre tých, ktorí by inak asi vôbec nečítali, no ktorí sa zaručene chytia na novinársku upútavku typu “1. časť o sexe”. Matkin je zručný remeselník, ktorý jednoducho vie písať, ale dobrá štylistika ešte neznamená dobrú literatúru. Má vtip i dobrý postreh, ale na škodu veci aj záľubu v banalitách. Jeho text sa iba kĺže po povrchu - žiadne hĺbky a prieniky, a keď nejaké predsa, tak len fyziologické. Matkin si je toho dobre vedomý, a tak sa - rovnako ako vo svojej prvej knihe - i tu snaží naznačiť, že všetko je inak, že povrchnosť je len hraná a že za všetkým treba hľadať výstrelok intelektuála. O duchovný rozmer sa majú postarať časté citáty a odkazy na literatúru - azda aby sme pochopili, že autor má isté literárne a filozofické vzdelanie, že sa vyzná v psychoanalýze a že erudícia nie je cudzia ani jeho protagonistom. Stajpen nie je nijaká “jednoduchá, málo štrukturovaná osobnosť”, ale vysokoškolský pedagóg, ktorý musí trocha popracovať na svojej akademickej kariére. Nemôže teda myslieť len na svoje problémy so ženami, ale patrí sa aj trochu pouvažovať na tému holokaustu (obskúrnejší spôsob zaradenia konjunkturálnych tém si už len ťažko možno predstaviť).

Ak náhodou literárne odkazy chýbajú, postavy sa aspoň stretnú v kníhkupectve... Po zvyčajných alkoholických záťahoch je to predsa len istý intelektuálny výkon. Pôžitky nahradí umravnený záver, kde sa z flamendrov a nekonvenčných bohémov stávajú usadení, náhle životom zmúdrení zodpovední ľudia. Najprv sa všetko pokazí, aby sa napokon mohlo všetko na dobré obrátiť. Nevadí, že nie hneď, o svoje šťastie sa treba pokúšať stále znova a znova. Tak tu teda máme taký polovičný happy end - a ďalšiu premárnenú šancu v hre na literatúru.

Dana Kršáková