Peter F. 'Rius Jílek

Na rozdiel od tradične koncipovaného kresťanského spiritualizmu je autorov rukopis výrazne profánny, provokujúci, a predsa nie znesväcujúci. Požičajúc si spojenie od teoretikov kultúry, charakterizuje ho pragmatický idealizmus.

Irena Brežná, obvykle označovaná jako slovensko-švýcarská autorka, nabízí ve své knize právě to, co slibuje její titul – postřehy emigrantky, která musela za minulého režimu s rodiči odejít z nesvobodné země. Ale ani švýcarská společnost se svým latentním nacionalismem a xenofobií není líčena jako nějaký ráj na zemi.

Popri formálnych detailoch je neprehliadnuteľným prestrelkom patetický obraz erekcie: „Môj penis ako delfín skáče po vrcholcoch vĺn.“ V tomto prípade vina skôr padá na redakčnú prácu, ktorá tieto nedôslednosti či nepotrebné ozvláštnenia nezaregistrovala a nevyškrtala ešte pred tlačou.

Hoci autor nevie ukočírovať konštituovanie narátora – na miesto neoavantgardného pikara totiž servíruje pikareskného týpka z východnej Európy –, vo viacerých momentoch sa mu podarilo výstižne načrtnúť korporatívny systém komerčných plavebných spoločností, plný naivných gastarbeiterov zo všetkých kútov planéty.

Zadné izby sa dajú považovať za vhodný autorský štart. Minimálne preto, lebo sa tematicky odkláňajú od slovenského motívu horalkovej nostalgie. Prózy lokalizované v takzvanom svete sa nesnažia umelo frflať nad domácimi pomermi, presne a výstižne pomenúvajú pocit mladého človeka, ktorý zakúsil väčšiu životnú skúsenosť než „v trolejbuse 209 smerom na Račianske mýto“.

Zásadné mená ruskej kultúry, politiky a jarmočné odkazy na Keanu Reevesa, Dartha Vadera či Uber sú neúspešným pokusom o prepojenie intelektuálneho so všeobecne atraktívnym. Poukazujú vlastne na dlhodobý hendikep autora vôbec, a to integrovať kompozičné prostriedky do súdržného celku.

Redakčná úprava Novoročného výstupu na Jaseninu je katastrofálna. No bez ohľadu na tento editorský kotrmelec by však samotný text Jakuba Juhása nezachránilo iba správne narábanie s interpunkčnými znamienkami.

Od novembrových zmien sa v slovenskej literatúre dosiaľ neobjavilo významné dielo, ktoré by sa kriticky vyrovnalo s domácimi dejinami fašistickej a komunistickej totality en bloc. Biele miesto na umeleckom poli, našťastie, nahrádza knižne vydaný rozhovor Jany Juráňovej s Agnešou Kalinovou Mojich 7 životov.

Aňa Ostrihoňová študovala anglo-americkú a francúzsku filológiu a žurnalistiku na Univerzite Karlovej v Prahe a Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, kde získala aj doktorát z translatológie. Ako prekladateľka pracovala pre Európsku komisiu a Európsky parlament. Po návrate na Slovensko založila vydavateľstvo. Okrem toho publikuje eseje a recenzie pre denník Pravda, literárny časopis Romboid a iné periodiká, občas i pod pseudonymom, o ktorom vedia len zasvätení.

Ballova novela V mene otca je stručným rozprávaním hlavnej postavy o vlastnom živote, ktorý trefne charakterizuje prázdny – do očí bijúci – priestor na stránkach medzi jednotlivými kapitolkami. Tieto biele miesta symbolizujú jeho banalitu, sú nepodstatnou, digresívnou časťou ústredného príbehu poskladaného zo spomienok na narušené rodinné vzťahy.

Naum však definitívne potvrdzuje, čo sa môže stať so spisovateľom, ak sa dostane na pokraj tvorivých síl. Otázne je, či ich Hvorecký napokon aj niekedy vôbec využil. Odkedy totiž z kyberpanku presedlal na hlavný prúd, po technickej stránke u neho nebadať výraznejší progres, iba silenú snahu vkladať do textov nadhodnotu.

Identitu Dominika Dána doteraz nikto nepozná, napriek tomu, že na Slovensku už od roku 2005 je jeho meno symbolom úspešného krimitrileru a detektívky.

Dvadsať náhodne oslovených predstaviteľov slovenského literárneho života odpovedá na otázku: Akú pôvodnú knihu, ktorá vyšla v roku 2012, by ste odporučili čitateľom?

Enfant terrible slovenskej literatúry Ivan Kolenič debutoval v roku 1986 zbierkou básní Prinesené búrkou a odvtedy publikoval mnoho ďalších – i prozaických – kníh. V súčasnosti sa zaoberá písaním okrajovo a venuje sa najmä výtvarnému umeniu.

Maroš Hečko je filmový scenárista a režisér, medzi jeho projekty patrí i festival krátkych filmov Azyl, ako textár a spevák pôsobil v alternatívnych kapelách Free Faces, Bezmocná hŕstka či Home Made Mutant, knižne vydal svoju básnickú tvorbu. Michal Havran študoval v Paríži a Štrasburgu protestantskú teológiu, po návrate do Bratislavy založil slovenskú edíciu Le Monde diplomatique a stal sa jej šéfredaktorom, zameriava sa na pálčivé spoločenské témy. Spoločne napísali politickú satiru Kandidát,

Knihu Život je krátky rámcujú poviedky, ktorými sa Lucia Piussi vracia do časov, keď ešte na Pribinovej ulici v Bratislave nestálo nákupné centrum Eurovea a rozostavaná budova Slovenského národného divadla chátrala pre ľahostajnosť politických špičiek voči kultúre. Jediné, čo mohlo vtedy ľudí viesť týmto smerom dunajského nábrežia, bolo kúpiť si električenku, nebodaj zaplatiť pokutu za čiernu jazdu v neďalekom sídle mestského dopravného podniku. Alebo ísť do Stoky.

Pamätám si, keď som sa rozhodol zostať na štúdiu. V prvom ročníku som ani pravidelne nechodil na hodiny. Ale v druhom sa mi začala páčiť česká literatúra, najmä poézia. Naspamäť som sa učil básne z Nerudovej zbierky Písně kosmické. Dodnes si ešte niektoré pamätám. Naši učitelia nás tiež zoznámili so slovenskou literatúrou, keďže vtedy bolo ešte Československo.

Po viacerých odpočúvacích kauzách, ktoré prehrmeli Slovenskom, najviac zarezonovala Gorila. Netreba však urážať tieto stredoafrické primáty ani literátsky zhodiť všetku vinu na Dánov, pretože niečo „je zhnité“ priamo v nás. Nezmení to žiadna nežná či drsná revolúcia, veď keby áno, román Petra Pišťanka z roku 1991 by bol iba vulgarizmom a nie doslova naplneným proroctvom. Ale so štatútom hriešnika národa sa mohol pochváliť už o poldruha storočia skôr Jonáš Záborský.

Pôsobí pod rôznymi menami a značkami. Okrem literatúry sa venuje písaniu filmových a televíznych scenárov, hudobných textov či divadlu a reklame. Debutoval okultistickou zbierkou básní Kosť & Koža. Jeho próza z prostredia košickej mafie Koniec sveta bola preložená do nemčiny a získala ocenenie Bank Austria Literaris. Je držiteľom aj ďalších ocenení, napríklad v súťaži Poviedka. Tento rok vydal ďalšiu zbierku básní pod názvom Rytier bez bázne a Hany.

Headhunter Roger Brown žije na vysokej nohe, no luxus, ktorým sa obkolesuje, predsa len zastiera odvrátenú stránku ilegálneho obchodovania s výtvarným umením. Z lovca sa napokon stáva prenasledovaný mozog – doslova i symbolicky – uhýbajúci sa pred guľkami, ktoré sa ho snažia zasiahnuť.

Prirodzene sa táto kniha núka ženám. Cieľovou skupinou má zjavne byť tá emancipovaná a vzdelaná, no akceptujúca rodinné roly manželky či matky. Borušovičová aj tvrdí, že sa s feminizmom veľmi nestotožňuje, ale jej „vnútorné postoje“ asi také sú.

Čím je fantastika špecifická? Ja som sa k fantastike dostal ako tínedžer od dobrodružnej literatúry, konkrétnejšie od mayoviek. Z môjho pohľadu ich spája s fantastikou to, že tam niečo nie je „v poriadku“, niečo je iné, ako tu, kde žijem. Mayovky boli o Indiánoch, o inej civilizácii.

No céčková literatúra to už určite nie je, konečne teda môžem povedať, že aj Slovensko má autora, ktorý spĺňa svetové kritériá na menej náročnú čitateľskú zábavu.

Témou je všeobecná interpretácia barokovej básne Jána Andreja (alebo Ondreja) Demiana Pláč Cigánů. Na druhej strane však túto báseň možno vnímať v danej problematike ako pars pro toto, pretože vzorovo odráža dlhodobé spoločenské povedomie o tejto etnickej skupine nielen v slovenskej (historicky uhorskej) societe, ale de facto v celom európskom priestore.

Debut Diany Mašlejovej vystihuje prchavosť. Jej texty sa preto ani nepokúšajú preniknúť do problematiky ľudského života, chcú ho skôr uchopiť čo najvšeobecnejšie a pocitovo, bez užitia náročných výrazových prostriedkov. Neznamená to však, že zbierka Aj o vetre je triviálna v negatívnom zmysle.

Román Sexodus napísal Bukowsky, nie však Charles, ten sa – okrem toho – píše s mäkkým i, ale nejaký Z. H. zo Slovenska. Či už má tento pseudonym poukázať na akúsi literárnu súvislosť – alebo hádam aj samotný názov knihy, ktorý pripomína román Sexus od Henryho Millera –, predsa len sa v tomto prípade umelecká nekonformnosť zamieňa za populárny efekt.

Román Pavla Rankova prichádza ako varovný prst v týchto nepokojných časoch. Už iba jeho samotný názov upozorňuje na deň, kedy sa začalo jedno z najtragickejších období ľudskej histórie.

Na začiatok iba krátke zamyslenie: Možno je trochu paradoxné, že publikácia Od iniciatívy k tradícii venujúca sa štrukturalizmu v slovenskej literárnej vede od 30. rokov po súčasnosť – ako znie aj jej podtitul – vychádza v českom vydavateľstve Host – ako dvanásty zväzok edície Strukturalistická knihovna – a nie na Slovensku, hoci editormi tejto antológie sú Fedor Matejov a Peter Zajac.

Rozhovor Petra F. 'Ria Jílka s Petrem Macsovszkym.

Autori, ktorí spoločne píšu jeden ucelený text, to majú vždy o čosi ťažšie, ako keď tvoria samostatne.