Formálna stránka prvotiny Jakuba Juhása svojím spôsobom evokuje manuskript, ktorý čitateľovi predostiera surový materiál upriamujúci pozornosť na štylistické redundancie, najčastejšie v podobe zmnohonásobených transgresívov, substantívnych derivátov či maniakálne užívaných particípií. Napriek tomu táto „džungľa tisícorakých pazvukov“ v sebe kumuluje hodnotové a myšlienkové elementy, čím sa výsledné dielo rozpačito odsúva z hranice literárneho nepodarku do kategórie diskutabilného fenoménu v súčasnej slovenskej próze.

Autorova dikcia vychádza v deskriptívnej rovine z cestopisnej reportáže i turistického bedekra, v reflexívnej zasa pôsobí ako obsedantno-stimulatívna potreba vyjadriť každý detail, aj za cenu spomínanej jazykovej ťažkopádnosti. Ono náhlenie sa taktiež prejavuje v konštruovaní mýtického pôdorysu, ktorým sa Juhás zbavuje ponoru do načrtnutej sociálnej problematiky hladových dolín. Zároveň si vypomáha kazateľským moralizovaním, v závere dokonca volí apokalypsu, lebo „už viac nie je ľuďom súdené obývať“ priestor pod priehradou. Potenciálny naturistický náboj – dnes tak či onak fosílny a klišéovitý – napokon nahrádza patetická kartografická halucinácia.

Podtitul knihy Cez Horné Fafáky, Sebedinú, Sedlo Prieraz, Šutovu jamu a Brložno len potvrdzuje autorovu podrobnú znalosť geografických reálií podpoliansko-novohradského regiónu. Tento topos, objektívny a statický, je presným opakom subjektu, osobného a v pohybe, lepšie povedané, navracajúceho sa. Navracajúceho sa k zaniknutému a zbytočnému svetu, z ktorého „stoja pozostatky domov s kostolom“. Ide teda o putovanie, avšak čitateľsky nepostrehnuteľné, preto sú ku kapitolkám nutne priradené nadpisy odkazujúce na jednotlivé presuny po prírodných chodníčkoch modrého, červeného a zeleného označenia.

Motivicky môže Juhásov text pripomínať oveľa zrelší debut Maroša Krajňáka. No v ideovej stratégii sa od Carpathie líši. Novoročný výstup na Jaseninu totiž nie je spomienkovou anabázou, ktorá oživuje zašlý ruch endemickej kultúry, ale naopak, snaží sa ponúknuť novú éru „bez pradiva vinúceho sa do minulosti“. Hoci si táto výpoveď zachováva autenticitu, nedbalé spracovanie slovnej látky zneisťuje samotnú kompozíciu a dodáva jej kompulzívny, až autistický charakter.