Knihu Život je krátky rámcujú poviedky, ktorými sa Lucia Piussi vracia do časov, keď ešte na Pribinovej ulici v Bratislave nestálo nákupné centrum Eurovea a rozostavaná budova Slovenského národného divadla chátrala pre ľahostajnosť politických špičiek voči kultúre. Jediné, čo mohlo vtedy ľudí viesť týmto smerom dunajského nábrežia, bolo kúpiť si električenku, nebodaj zaplatiť pokutu za čiernu jazdu v neďalekom sídle mestského dopravného podniku. Alebo ísť do Stoky.

Autorka v tejto nezávislej umeleckej spoločnosti roky pôsobila herecky, podieľala sa na písaní scenárov, neskôr tiež začala vystupovať s vlastnou hudobnou kapelou Živé kvety, no mala i skúsenosti ako upratovačka a obsluha v krčme, ktorou sa súboru istý čas darilo finančne podporovať divadelné aktivity. Aj na týchto autobiografických momentoch sú vystavané texty Posledné dni Stoky a Jeden deň Janky G.

Práve ten sa od celej zbierky líši nielen kompozične – je najrozsiahlejší a tvorí ho kaleidoskop epizodických línií –, no hlavne tematizovaním politického diskurzu: undergroundový riaditeľ sa dostáva do konfliktu s akademickou kritičkou, ktorá mu zosobňuje štátnu mašinériu. Napriek tomu, že očividné neoliberálne angažmán napokon vrcholí v bytostnom prerode postavy, Piussi sa – našťastie – vyhla prvoplánovosti, hoci sama sa k tejto ideológii hlási viac stranícky než občiansky.

Ale to je okrajový vektor celej knihy, hlavný citlivo smeruje k literatúre všednosti. V jednotlivých kolíziách sa tak bežné pozorovania a skúsenosti stávajú mimoriadnymi udalosťami a predsa výsostne intímnymi. Ako v poviedke Nesmrteľný kocúr, kde sa nad ťažko raneným zvieraťom zľutuje iba ústredná hrdinka. Lenže tento vzdušný, na nič sa nehrajúci príbeh bez akéhokoľvek filozofizujúceho pátosu má v pozadí desivo metafyzické posolstvo.

A presne v tom tkvie autorkina bravúra: nepracuje s nadbytočnosťami, namiesto okolkov rozpovie i moment, chvíľu, detail do epicky príťažlivého a zvýznamňujúceho celku, pričom nezostáva pri jedinej perspektíve, zručne sa hrá s rôznymi polohami večnej otázky existenčného naplnenia. Vypovedá o ľudskej osamelosti s nadhľadom, vo vážnej aj veselej polohe, vždy však delikátne, nemoralizuje ani nad tajnostkárskym fetišistom z už spomenutej poviedky Jeden deň Janky G., ktorý v túžobnom kŕči sleduje ženské chodidlo.

Téme sexuality sa koniec koncov veľmi otvorene venuje krátka próza Kto si v skutočnosti?. Pohlavná či rodová diferencia stráca opodstatnenie a zmysel je nadobudnutý v senzitivite vrcholiacej estetizovanou pornografiou lesbického aktu.

No interpersonálnym vzťahom neunikajú ani zvyšné štyri texty: Ako vyzerá oko, keď spí; Čo dokáže láska; Luxusná žena za pár šupov či Dáša a Magor. Od kamarátstiev po partnerstvá, niekedy netušiac, čo je čo, Piussi osudy svojich postáv dramatizuje, prikladá im antickú naliehavosť, ich životnú peripetiu dotvrdzuje ošúchaný názov knihy, v ktorom rezonuje pokračovanie starého Hippokratovho aforizmu: „a umenie večné, príležitosť prchavá, skúsenosť klamavá, rozhodnutie obtiažne“.

Štefanovi Chrappovi alias Pištovi Vandalovi sa podaril skvelý kúsok, keď od oveľa väčšieho hráča na trhu získal pod svoju vydavateľskú značku Limerick mediálne známu tvár. A hlavne poukázal na fakt, že aj kvalitná domáca literatúra sa môže prezentovať komerčne, napríklad bilbordovou kampaňou. Hádam je táto spoločná investícia návratná, lebo kniha roka si to jednoznačne zaslúži.