Román Sexodus napísal Bukowsky, nie však Charles, ten sa – okrem toho – píše s mäkkým i, ale nejaký Z. H. zo Slovenska. Či už má tento pseudonym poukázať na akúsi literárnu súvislosť – alebo hádam aj samotný názov knihy, ktorý pripomína román Sexus od Henryho Millera –, predsa len sa v tomto prípade umelecká nekonformnosť zamieňa za populárny efekt. Hoci knihu autor sám v jednom rozhovore charakterizoval ako autobiografickú, štylizácia tento rozmer prekonáva a zaraďuje ju medzi nenáročné čítanie s ťažiskom na sentimente a konvenčnej eroticko-pornografickej motivike.

Aby sa Bukowsky nestratil v haldách tradičných príbehov z červenej knižnice, postavil ten svoj na kontroverzii reprezentovanej jeho hlavným hrdinom a zároveň rozprávačom, ktorý v štrnástich rokoch stráca panictvo s prostitútkou. O rok neskôr sa z neho už stáva skúsený gigolo a kurevník. No príbeh stojí hlavne na klišéovitej téme – dospelý mužský subjekt sa neustále snaží hľadať dokonalú lásku, čo vyplýva z jeho schopnosti stále sa zamilúvať do tých nesprávnych žien a potom sa utápať v trpiteľských spomienkach. Hnacou silou, ktorá ho rúti do bezperspektívnych vzťahov je – samozrejme – mačovsky, teda sexistickou optikou chápaná vášeň.

Základným problémom románu je však nevierohodná psychologická motivácia, literárny časopriestor je neautentický, až príliš rámcovitý, aj v reflexívnych pasážach sa vnútorná intimita stráca za nadhadzovanými floskulami. Cieľový čitateľ obľubujúci tento typ masovej a populárnej fikcie ale nepocíti – azda ide o onú súčasnú «anestetiku», o ktorej hovorí Wolfgang Welsch – tieto nedostatky. Bukowsky ho totiž nekonfrontuje s pravou realitou, nenúti ho k úvahe, ponúka mu len instantnú zábavu, relatívne zručne napísanú, hoci dosť vzdušne a zmechanizovane. Táto kniha si tak môže nájsť miesto na poličke iba s takými menami ako Maxim E. Matkin a spol.