Od novembrových zmien sa v slovenskej literatúre dosiaľ neobjavilo významné dielo, ktoré by sa kriticky vyrovnalo s domácimi dejinami fašistickej a komunistickej totality en bloc. Za viditeľnejší pokus – aj keď nepodarený – možno azda považovať iba román Pavla Rankova Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy). Táto doména sa presúva prevažne na plecia historiografov. (Pravdaže, nie matičiarskych.) Možno však za neschopnosťou synteticky spracovať takú komplexnú látku, akou druhá polovica dvadsiateho storočia nepochybne je, stoja oveľa triviálnejšie dôvody, napríklad postmoderný nezáujem autorov o veľké príbehy. Biele miesto na umeleckom poli, našťastie, nahrádza knižne vydaný rozhovor Jany Juráňovej s Agnešou Kalinovou Mojich 7 životov.

Sedem je zároveň kapitol, ktoré sa viac-menej kryjú s politickými medzníkmi slovenského štátu, obdobia po takzvanom Víťaznom februári, destalinizácie, opätovných pokusov normalizovať spoločnosť v duchu päťdesiatych rokov či zamatového konca režimu. Na všetky tieto pohnuté časy si interviewovaná spomína s odstupom, no nie chladným, ale skúsenosťami uváženým. Preto v jej príbehu niet žiadneho sentimentu, len komorne prerozprávanej drámy ľudského osudu na pozadí virvaru svetových dejinných udalostí. Čeliť strachu a hrôze ju naučila už vo veľmi mladom veku konfrontácia s nacizmom, ktorý ju pripravil o rodičov a takmer zvyšok rodiny, priateľov a známych. Sama priznáva, že na nič nikdy nezabudne, avšak nemôže sa tomu podriadiť, ináč by neustále žila v minulosti.

Ako Farkašová sa narodila do slobodnej klímy masarykovskej prvej republiky. Jej rodný Prešov bol v tej dobe multikultúrnym malomestom a deti z lepších sociálnych pomerov bežne ovládali popri úradnej češtine a slovenčine, miestnej šarištine i jazyk francúzsky, maďarský a nemecký. Táto investícia do vzdelania neskôr rozšírená o angličtinu predurčila jej profesionálnu dráhu prekladateľky, publicistky a redaktorky. Lenže dievča, ktoré od dvanástich čítavalo v origináli Alexandra Dumasa staršieho, Goetheho, Romaina Rollanda alebo Stephana Zweiga, sa zrazu po začatí deportovania Židov do vyhladzovacích lágrov ocitlo v budapeštianskom kláštore sestier Dobrého pastiera, čo ju s určitosťou zachránilo pred istou smrťou.

Po vojne začína nanovo: S partnerom Jánom L. Kalinom navzájom prekonávajú fázu kultu osobnosti. V uvoľnených spoločenských podmienkach sa pokúša realizovať v Československom rozhlase, Novom slove a Kultúrnom živote príspevkami z vtedajšieho umeleckého diania na Západe. Dokonca sa stáva členkou medzinárodnej federácie filmových kritikov FIPRESCI a zúčastňuje sa viacerých svetoznámych festivalov.

Sovietskou okupáciou však reformisti tvrdo narážajú na železnú oponu a štartuje sa ďalšie obdobie štátneho teroru, ktoré po iracionálnom perzekvovaní vyúsťuje do vykonštruovaného zatknutia oboch manželov. Keď sa nevhodný kádrový pôvod dotkne budúcnosti ich dcéry (dnes Júlie Sherwood), rozhodnú sa po prepustení emigrovať. Rádio Slobodná Európa tak získava nadlho nezameniteľný hlas.

Napriek všetkým peripetiám sa Kalinovej podarilo s oným mačacím vzdorom a eleganciou prejsť každou útrapou. Nikdy sa nezapredala vlastným hodnotám, verila, že sloboda je elementárnym ľudským právom a boj za ňu povinnosťou, občas musí človek znášať i príkoria, aby pochopil a pocítil jej podstatu. Nebola to hrdinka veľkých gest, iba túžila žiť svoj život neegoisticky za seba a pre svojich blízkych.

Záujmovému združeniu žien Aspekt treba poďakovať za tento bravúrny publikačný počin. Minimálne preto, lebo táto výpoveď obsahuje mnoho cenných pohľadov na rôzne osobnosti oficiálneho života a disentu, ktoré sa vplietajú do príbehu. Nechýba medzi nimi Milan Šimečka, ba tiež Gustáv Husák. Čitateľ má možnosť doplniť si ich učebnicový obraz o bezprostrednú skúsenosť hodnoverného svedka.