Jeden z atribútov, ktorý by sa dal priradiť k zbierke básní debutanta Ladislava Lipcseia Svätým mečom, je barokovosť. Pravdaže, nie slohovo pôvodná, ale postmileniálna či metamoderná, kde tvar extravagantnej morskej mušle nahradil „slimáčik v tráve“ (s. 84), no stále „smerujúci do nekonečna“ (tamže).

Postmilenializmus a metamodernizmus sú iba niektoré z pojmov, ktorými sa kulturálna teória pokúša podchytiť krízu rozumu sprevádzanú postpostmodernou érou, čo je opäť ďalší synonymný generický termín. Podľa štúdie Robina van den Akker a Timotheusa Vermeulena Poznámky k metamodernizmu (pôvodne vyšla v Journal of Aesthetics & Culture 1/2010, v slovenskom preklade ako príloha časopisu Psí víno 81/2017) sa prefixoid meta- nespája s významom abstrakčnej zovšeobecnenosti, obaja totiž vychádzajú z platónskeho konceptu metaxú, teda pohybu v rozmedzí protichodných pólov. I pre recenzovaného autora je tento interpriestor typický, pokračujúc v citovaní z básne Slimáčik, „videl si deti za plotom / ako sa hrali s balónom / (...) a videl si v tom večnosť“ (tamže).

Oscilácia medzi prozaicky pozemským a atemporálnou dokonalosťou je tak nosnou témou celej knihy. Lipcsei ju realizuje v intímnej duchovnej polohe, pretože lyrický subjekt prehovára „smerom do mystického vnútra“ (Ponor lyžicu do taniera, s. 12), avšak verše skladá s timbrom potulného kazateľa, jeho anaforické výkriky pripomínajú performatívnu kadenciu bítovej generácie ako v pásme Básnik cestovateľ: „keď veril v Boha a prosil ho o ukážku celého kráľovstva nebeského / keď si obľúbil jogistickú polohu v ktorej leží na chrbte a rukami si chytí nohy / keď tak stučnel že už tú pozíciu nevedel urobiť / (...) keď skúšal rôzne techniky masturbácie / keď kráčal po púšti za Mojžišom a chcel vidieť Boha“ (s. 78 – 79).

Na rozdiel od tradične koncipovaného kresťanského spiritualizmu je autorov rukopis výrazne profánny, provokujúci, a predsa nie znesväcujúci. Požičajúc si spojenie od vyššie uvedených teoretikov kultúry, charakterizuje ho pragmatický idealizmus. Na jednej strane ide o poetickú výpoveď jednotlivca žijúceho v aktuálnom diskurznom chronotope, na druhej zasa o snahu vidieť za percepčný horizont transhumanistického dopredu, „keď už boli len kyborgovia“ (s. 81), ale aj protohistorického dozadu, „kde kedysi začínali Sumeri“ (s. 27).

V básni Lagaš si subjekt taktiež želá byť „znovu chlapcom“ (tamže), aby v závere potvrdil fyziologickú determináciu, ktorá „zoberie so sebou / všetko čo sa podvolí / čo sa vzápätí stane starým / tak ako sa starým / stanem i ja“ (s. 28). Samostatný text venovaný detskej nevinnosti pod názvom Ten osemročný chlapec rovnako hľadá kontrast so zašlou naivitou a otázkami „o nociach plných nostalgie / o depresii a schizofrénii / o slabostiach a sklamaniach / o všetkých ktorí ma odmietli milovať“ (s. 90).

Mužský rod v predmetnom verši sa napokon nevyskytuje náhodne, ale otvára novú tému zbierky, hoci postrannú, napriek tomu zásadnú. Koncentruje sa v najcivilnejšej skladbe Buzeranti, ktorá nezaobalene vykresľuje nočnú návštevu gejského klubu a v občianskej angažovanosti „proti naším starkým / za netradičnú rodinu“ (s. 37) bojuje s predsudkami voči rodovo-sexuálnej inosti, veď „nás počas dňa / túžia zašliapnuť či zabiť“ (s. 36). Aj keď Lipcsei nemá poetologicky styčné body s tvorbou predstaviteľa kanadskej homosexuálnej avantgardy Billeha Nickersona, pri voľnom porovnaní si môžeme všimnúť, že kým severoamerický poeta na prelome tisícročí v básni Byť teplým (z prvotiny Astmatický fúkač skla a iné básne, 2000) komikou socializuje diskriminovanú identitu – „byť teplým značí / (...) byť svedkom na každej svadbe // (...) môžeš piť HOMOgenizované mlieko“ (úryvky vyšli v Revue svetovej literatúry 2/2002 v preklade Danice Hollej-Terenovej, s. 89) –, stredoeurópsky autor s odstupom takmer dvoch decénií uštipačne zrkadlí spoločenskú realitu na „tesných záchodoch s bielymi kachličkami“ (s. 35). A jednako neopúšťa náboženský kontext, no tentoraz je prekvapivo biblicky subverzívny: „natiahol som ruku k svojmu vtákovi / nabral na prst kúsok gecu / a zvedavo ho olízal / vždy som zvedavý na jeho chuť / chutí ako rybacina / jasný dôkaz / že na začiatku sme všetci boli ryby“ (tamže).

Boh u Lipcseia – písaný vždy veľkým začiatočným písmenom – nekorešponduje s vieroučnými poučkami katechizmu, „je panteistický“ (Duch života, s. 58), rozplýva sa v osobách, veciach a javoch navôkol, „nič nehovorí“ (Návšteva, s. 15), „je iba mlčanie“ (tamže). Verš „ponor lyžicu do taniera“ (s. 14) z rovnomennej básne zenovo pokračuje: „ktorý je prázdny / a napi sa ničoty / budeš osvietený“ (tamže). Neustále upútavanie pozornosti na ubiehanie času, fragilitu života a večnosť má eschatologický charakter. Tento takzvaný minimalistický barok či metabarok rozdeľujúci „dva svety“ (s. 72) – absolútny a skutočný –, ako v básni Čarovné dieťa, svoju ornamentálnosť zanecháva už len v snovom obraze a dimenzionálnom význame, vo forme však zostáva hovorový a populárny. Dokladuje to i názov knihy, ktorý sa v básni Hlavy sakúr na hladine prelína „so strieborným svetelným mečom z Hviezdnych vojen“ (s. 52) a rovnako nekomplikované poňatie eucharistického mystéria – „z teba bude večný upír / budeš piť Kristovu krv“ (s. 68) – vynachádzavo pomenúva závislosť človečenstva od myšlienky dokonalej lásky a stvoriteľskej obety. Konkretizovaná religiozita ale ideologicky nepreberá prím, je nedogmatická, s absenciou morálneho pátosu a tradicionalizmu, preto môže autorova prvotina zaujať aj sekulárne publikum.