Na začiatok iba krátke zamyslenie: Možno je trochu paradoxné, že publikácia Od iniciatívy k tradícii venujúca sa štrukturalizmu v slovenskej literárnej vede od 30. rokov po súčasnosť – ako znie aj jej podtitul – vychádza v českom vydavateľstve Host – ako dvanásty zväzok edície Strukturalistická knihovna – a nie na Slovensku, hoci editormi tejto antológie sú Fedor Matejov a Peter Zajac. Svedčí to hádam o stave slovenskej literárnej vedy? Napriek tomu ide o jedinečný diapazón zobraných textov, ktoré elementárne charakterizujú smerovanie slovenského literárnovedného štrukturalizmu, počnúc obdobím iniciatívy až po etablovanie tradície v negatívnom i pozitívnom zmysle. I editorský prológ hovorí o špecifickom postavení tejto filozofickej a vedeckometodologickej koncepcie v histórii slovenskej literárnej vedy.

Počiatky slovenského štrukturalizmu siahajú na začiatok tridsiatych rokov minulého storočia, keď v Bratislave začínajú prednášať viacerí českí štrukturalisti či ruskí formalisti. Vplyv Pražského lingvistického krúžku a neopozitivisticko-scientistického Viedenského krúžku napokon formuje prvú generáciu slovenských štrukturalistov.

Hneď prvým paradoxom sa stáva úzky vzťah tohto konceptu s avantgardnou, najmä nadrealizmom a surrealizmom. Spojenie, ktoré sa zdá počiatočne nemožné, keďže prvotne vyvoláva jednoznačnú opozíciu – exaktný racionalizmus verzus umenie založené na iracionalite, istým spôsobom osvetľuje editoriál Mikuláša Bakoša v zborníku Áno a nie z roku 1938. Bakoš "odmieta všetko, čo je v slovenskej kultúrnej tradícii reakčného" a zároveň má "kladný postoj k tomu, čo bolo pokrokové". Exaktnosť a iracionálnosť považuje za dve korektné formy poznania. Hovorí teda o funkcii, odôvodňuje jednotlivé stránky ľudskej civilizácie na základe kultúrno-sociálnych princípov a tradície. Preto ako štrukturalista nemá problém akceptovať vedomý príklon k iracionalite, ale – samozrejme – len v umení, pretože iba v tejto sfére vidí možnosť jej realizácie, teda jej funkčnosť a zmysel.

Záver prvej, iniciačnej fázy slovenského štrukturalizmu je v publikácii ohraničený príspevkom Nory Krausovej, vtedy Beniakovej, pod názvom K problematike dnešného výkladu básnického diela z roku 1947, v ktorej sa objavuje niekoľko výhrad voči štrukturálnej metóde. Za tú najdôležitejšiu považujem kritiku imanentného výkladu literárneho textu a štatistickosť štrukturalizmu: "Vieme napríklad, aké autor používa metrum, v ktorej zbierke, akým druhom trópov dáva prednosť, aký je jeho básnický jazyk, ale to, čo ho robí práve ním samým a nikým iným, sme sa nedozvedeli". Krausová si uvedomuje istý paradox štrukturálnej metódy, ktorý tkvie v tom, že ak by sa – triviálne povedané – dvaja literárni vedci snažili nezávisle od seba interpretovať ten istý text, bez ohľadu na literárny i nonliterárny kontext, obaja mi mohli dospieť k výrazne odlišným, až protichodným záverom.

Od Krausovej príspevku preskočím vyše dve desaťročia k siedmym interpretáciam básne Jána Stachu Obrad s plameňom, ktoré boli publikované v roku 1968 v periodiku Romboid. Na dnes už doslova notoricky známom literárnom experimente príklad Krausovej konštruktívnej kritiky do vnútra štrukturalizmu. Siedmi interpreti tejto básne Albín Bagin, Viliam Marčok, Jozef Mistrík, Jozef Mlacek, Pavol Plutko, Ján Štrasser a Imrich Vaško sa zúčastňujú jednoduchého experimentu: ako bude vyzerať interpretácia sémanticky komplikovanej poézie. Vymenovaní páni pristúpili k textu so snahou nepoužiť iné, pomocné zdroje pri interpretácii, išlo im teda o snahu chápať text autonómne. Výsledok bol jednoznačný, interpretácie sa od seba výrazne líšili, napriek tomu, že interpreti poznali, kto je autorom textu a teda aj literárny kontext trnavskej skupiny a ich poetiky. Je otázne, ako by takýto experiment dopadol, ak by jeho objektom bol text, ktorého literárny a mimoliterárny kontext by bol interpretom absolútne neznámy. V tomto prípade bola odlišnosť interpretácií založená aj na disciplíne jednotlivých interpretov (literárna veda, literárna recenzistika, lingvistika).

Obdobie konca šesťdesiatych a začiatku sedemdesiatych rokov, do výrazného zlomu – do takzvanej normalizácie, bolo obdobím, v ktorom, o čom svedčí aj príspevok Oskára Čepana Kapitoly z teórie súčasnej literatúry, dochádza k vyrovnávaniu sa s ideológiou i v metodológii. Čepanova štúdia výrazne prekračuje vlastné metodologické hranice smerom k postmoderne a postštrukturalizmu. Tomáš Horváth ich dokonca považuje za "palimpsesty". Hneď v jej úvode vidíme hru, narážku antagonizmus medzi štrukturalizmom a marxizmom-leninizmom. Ďalšie príspevky sa orientujú smerom k nitrianskej škole, ktorá už – samozrejme – nemôžeme radiť ku klasickému štrukturalizmu, keďže vychádza nielen zo štrukturalizmu, ale aj postštrukturalistických teórií a orientuje sa na komunikáciu a semiotiku.

Hlavný reprezentant tejto školy – František Miko vypracúva teóriu štýlu a systém výrazových kategórií. Sám sa vyjadruje, že model "štýlových možností textu je ... karteziánskym prienikom výrazových štruktúr všetkých reálnych a možných textov, a to z hľadiska rôzneho zastúpenia funkčných aspektov reči v nich. Je to i komunikatívny prienik funkčných štýlov, ďalej dobových, skupinových, autorských a žánrových poetík. Model textu predstavuje prienik všetkých špecifických textov".

Posledných osem príspevkov v antológii pochádza z obdobia posledných dvadsiatich rokov. Hneď prvý z nich pochádza z roku 1992 a vznikol v súvislosti s konferenciou Československý štrukturalizmus a viedenský scientizmus, ktorá bola venovaná stému výročiu narodenia Jana Mukařovského. Ide však už v podstate o rekapituláciu vývoja slovenského štrukturalizmu od medzivojnového obdobia, cez prvé peripetie počas 40. rokov a napokon i niekoľkodesaťročným ideologickým tlakom totalitarizmu, ako píše v spomienke i Krausová, "To, čo sa tak nádejne rozbiehalo, začalo pomaly, ale iste vysýchať. Štrukturalizmus zaujal miesto prvého ideologického odporcu na lavici obžalovaných a od tých čias sa stalo jeho údelom byť v ustavičnej korelácii s politickým osudom."

Raná iniciatíva avantgardného razenia sa napokon stala v podstate dodnes inštitúciou, ktorá priniesla nespočetné pozitíva pre slovenskú literárnu vedu, ale ako každá metodológia, aj z tejto sa stala tradícia, ktorá je postupne prekonávaná súčasným postmoderným diskurzom a novou racionalitou.