Pseudonym Egor Indiani sa na česko-slovenskej nezávislej scéne objavil v roku 2013 prostredníctvom gerilového dokumentu Dáša Fon Fľaša s podtitulom Lost in Poland, ktorý profiluje menovaného pankového hudobníka na jednom z jeho koncertných tripov. Krátko po tomto filmovom debute vychádza novela Rauš takisto čerpajúca z prostredia lokálnej kontrakultúry. Snímka Curanderos zo začiatku roka 2018 sa opätovne zameriava na prúdy mimo mainstreamu, konkrétne na užívateľov psychedelického nápoja ayahuascy, no do popredia sa už dostáva exotizácia. Cudzokrajnosť je napokon aj nosným prvkom bezprostredne nasledujúceho románu Bravo bravo. Zdá sa však, že vizuálne vyjadrenie ide autorovi zručnejšie než to slovesné.

Názov svojej druhej knihy si Indiani vypožičal z núdzových kódov, ktorými najmä výletné lode informujú posádku o vážnom incidente na palube, ako napríklad požiar, no diskrétne, teda bez toho, aby sa o prípadnom nebezpečenstve dozvedeli pasažieri. Rozprávača príbehu – našťastie – nepostretnú skutočné plamene, ale len figuratívne, v podobe novej kolegyne na okružnej plavbe po Karibiku. Biela Juhoafričanka mu zasiahne do kolobehu námorného života, predtým rozdeleného medzi vyťažujúcim zamestnaním a voľnočasovými pitkami s personálom, a zároveň ho vyslobodí z nedobrovoľnej sexuálnej abstinencie.

Autor – žiaľ – používa spomenutý tiesňový signál nesprávne. V jednej nepodstatnej scénke skočí zdrogovaný muž do vody, no pre takúto pohotovostnú situáciu sú určené volania typu man overboard, Mr Mob alebo Oscar, Oscar, Oscar. Čitateľ môže postupne zistiť, že podobná nedôslednosť je charakteristická i pri stvárnení centrálnej postavy, ktorá sa v snahe nezaťažovať skutočnosťou obrní zjednodušeným videním sveta, vlastnými slovami volí „panoptikálnu typológiu v oku“, čo prosto znamená alibizmus a ignorantstvo voči všetkému naokolo.

Medzi nádejnou autenticitou a tuctovou štylizáciou
Ak hrdina menom Maxon spočiatku ponúka lákavú osobnú skúsenosť z exkluzívnych miest spod obratníka Raka, tak jeho niekoľkokrát explicitne opakovaná mornárska štylizácia pôsobí prinajmenšom rozpačito, hlavne keď nie je naozajstným námorníkom, lebo iba fotí turistov na dovolenkových turnusoch. Napriek tomuto niekoľkomesačnému brigádovaniu ho Indiani silene prepája s morom, veď „ship life je ako karibský vietor“, akoby mu bol daný osud vydedenca súše, vodného nomáda, ktorého na druhý koniec zemegule priviedla túžba po oslobodení zo spoločenských pút. Avšak týmto spôsobom netvorivo spracúva už dávno napísané, recykluje romantizujúce prvky dobrodružnej literatúry devätnásteho storočia cez hemingwayovsko-millerovskú pózu stratenej generácie až po fasádu bítnickej revolty.

Hoci autor nevie ukočírovať konštituovanie narátora – na miesto neoavantgardného pikara totiž servíruje pikareskného týpka z východnej Európy –, vo viacerých momentoch sa mu podarilo výstižne načrtnúť korporatívny systém komerčných plavebných spoločností plný naivných gastarbeiterov zo všetkých kútov planéty. Zväčša majú dve pohnútky: zarobiť si peniaze alebo uniknúť od existenčnej fádnosti vo svojich domovoch. Útek tridsiatnika Maxona sa ale zdá byť detinský, nie je za ním ani žiadna sociálno-politická rebélia, len strach lúzra pred povinnosťami a záväzkami, o čom svedčí krátke bratislavské intermezzo: „Precitol som na Hlavnej stanici, ako s Talianmi spievame Copacabanu, ktorú sme zavŕšili rozbitím fľašky červeného priamo vo vchodových dverách do vestibulu.“

Prečudesný filozofický triler
Takýto počin by v rámci autobiografickej beletrie subžánru à clef mohol byť na pomery slovenskej knižnej produkcie pokojne akceptovaný, dokonca sa radí do súčasnej línie výpovedí mladých spisovateľov konfrontovaných cudzinou. Ibaže v poslednej tretine textu nastáva nečakaný poetologický zvrat a Indiani bez akejkoľvek kompozičnej stratégie impulzívne prechádza z burleskného rozprávania do prečudesného filozofického trileru odohrávajúceho sa v Kapskom Meste a na namíbijskej púšti. Hlavná postava sa tam pokúša zachrániť svoju búrsku dievčinu Lindie pred osídlami neprístupnej náboženskej sekty, čo v konečnom dôsledku a pochopiteľne s nadsádzkou pripomína nevyrovnané akčno-reflexívne cestovateľské avantúry mladíka Reného od Jozefa Ignáca Bajzu.

Autor v mnohých aspektoch ľahkovážne nevyužil tematický potenciál, ktorý sám štedro naznačil. Zopár ráz napríklad nadhodí problematiku rasizmu, ako keď sa Maxonov rodinný príbuzný v telefóne obáva, že si našiel černošskú partnerku, ale aj v opačnom garde postapartheidu voči afrikánskej menšine. Cez ústredný charakter samoľúbeho niktoša bez zrelej životnej vízie by sa dalo ísť hlbšie, avšak v podaní Indianiho je interpretácia reality strohá ako porekadlo, plná zovšeobecňujúcich a – treba uznať – občas i vtipných nálepiek. No úvahové pasáže sú natoľko nešikovné, až sa menia na nudné, priam instantné a ničím zaujímavé mudrovanie či bezobsažné psychologizovanie.