Hoci ešte celkom nedoznel potlesk za román Šepkár (2008), nominovaný na Prix du livre européen, Peter Krištúfek prichádza s nádielkou sedemnástich krátkych a šťavnatých príbehov v zbierke Mimo času určených pre náročného čitateľa. Po trojici nepoviedkových kníh sa opäť vracia k útvaru, ktorým v roku 2002 debutoval. Okrem toho, o jeho poviedkarských kvalitách hovorí aj trojnásobné umiestnenie v súťaži Poviedka.

Krištúfek je zárukou svojského štýlu identifikovateľným od prvej vety. Srší fantáziou spracovania, niekedy až fantazmagóriou, ako v príbehu Rátanie múch. Bizarné príbehy zakladá na nemotorných zápletkách, keď postava nosí ruku mŕtvej ženy v aktovke (Ruka), ale pritom sa nestáva hodnotovým mentorom. Nenecháva čitateľa v pasívnej úlohe, skôr kreuje aktívneho recipienta vtiahnutého do deja. Dáva možnosť vyniknúť charakterovým črtám maniakov, primitívov, delikventov, citovo a sociálne zmrzačených ľudí, kde každý netvor má svoju krásnu tvár, každý psychopat svoju normálnu stránku a práve bežní občania ukazujú svoje nahé čriepky nemorálnosti. Príbehy sú vystavané predovšetkým na charakterových a psychologických vlastnostiach postáv, antipatiách a výsmechu k tvoreniu takzvaných správnych hodnôt (Tisíc izieb), ukážkou nízkosti snaženia (Mantra). Postavy tiež rád mení na bábky končiace ako nepodarky vlastných hier (Talent) alebo hier osudu (Na dosah). Ako barličky na dosiahnutie vypätých momentov používa mýticko-schizofrenické motívy presahujúce hranice bežného chápania (Najáda). Krištúfek sa opäť oprel o svoje motívy zberateľských obsesií, psychických nerovnováh a vymýšľa pre ne invenčné situácie, niekedy až absurdne, polopatisticky podávané, avšak so satirou jemu vlastnou.

Autor dokonale zvláda mágiu zobrazenia. Niekedy až zrkadlovo presne vykreslí prostredie, no postupuje dvojfázovo, teda systematicky, slovom za slovom odhaľuje dej a následne klincuje poslednou vetou alebo odsekom úplne iný rozmer textu. Tým čitateľ stráca pevnú zem pod nohami a je nútený pozrieť sa na príbeh vlastnou retrospektívou. Aj preto vyžaduje Krištúfek inteligentného čitateľa.

V slovenskej literatúre sa nikto tak brilantne nepohybuje na pomedzí fikcie a reality. Čo si budeme nahovárať, Krištúfek je v prvom rade režisér. To predurčuje jeho tvorbu k filmovým zobrazeniam. Ak spoločne hľadáme odpoveď na otázku, čo za prístup to vlastne zvolil do svojich poviedok, azda najvýstižnejším pomenovaním bude krištúfkovina.