Krištúfkov román Telá predstavuje štyri postavy žijúce v dnešnej Bratislave a ich vzájomné prepletenia. Filip, Barbara, kostymérka Lucia a režisér Viktor prežívajú fenomény telesnosti, vlastnej aj cudzej. Sexualita, menštruácia, starnutie, tehotenstvo, choroba sa čitateľovi približujú nielen vizuálne, pomocou ilustračných obrázkov (s. 66), ale takmer až hmatateľne: „Patril k tomu aj známy pocit bolesti v krížoch a členkoch, a nával slasti v hlave, keď po všetkom vyčerpaný ležal na chrbte v hotelovej izbe, pozeral sa do stropu a predstavoval si svoje telo ako obrázok z prastarého anatomického atlasu, tenké línie, tieňovanie, rozrezaný hrudný kôš a veľké srdce, definitívne vyslobodené zo spleti tepien a žíl.“ (s. 67) Peter Krištúfek rozpráva o telách, bolesti a jej tíšení, tekutinách, vrátane vína, transporte do nemocnice, ale aj do Berlína. Zároveň mimoriadne citlivým jazykom sprítomňuje rodinné a milenecké vzťahy. Ticho, tíšenie bolesti, tekutiny, teplo a transport sú výrazom starostlivosti a ľudskosti, ktorú postavy zosobňujú.

Román o telách a telesnosti naráža aj na nepríjemné (prípadne až hororové) pocity súvisiace s otvorenými ranami, zvratkami, krvou a vnútornosťami. Napriek tomu, otvorené, choré, ušpinené telo nevyvoláva odpor ani hrôzu. Krištúfek brilantne balansuje medzi fascináciou, znechutením a cynizmom. Obrázok z pitvy uprostred lesa je toho perfektnou ilustráciou (s. 14). Na obrázku rozoznávame skupinku mužov okolo stola. Muži sú oblečení rôzne: niekto vo vychádzkovom obleku, niekto v uniforme. Zaujme nás muž v klobúku a bielom plášti a až po chvíli si uvedomíme, že na stole je mŕtve telo s odhalenými vnútornosťami. Absurdná scénka zaujme pokojnou až slávnostnou atmosférou. Podobne prízemno-slávnostný pocit Krištúfek v čitateľovi vzbudzuje už prvým mottom knihy, kontrastom blata a ametystu, a aj v prvých riadkoch: „Zohneš sa po lesklý prívesok a zdvihneš rozšliapnutého chrobáka so zlatými krovkami.“ (s. 9)

Román Petra Krištúfka je architektonicky vystavaný pomocou mnemotechnickej pomôcky päť T: ticho, teplo, tíšenie bolesti, tekutiny, transport, ale aj pomocou piatich základných zmyslov: čuch, sluch, chuť, hmat a zrak. Tieto zmysly zároveň slúžia ako asociačné uzly, pomocou ktorých autor štruktúruje príbeh. Pachová stopa nás zavedie späť do minulosti, a tak nám dovolí nazrieť do hlbších vrstiev príbehu, rodinných vzťahov a psychológie hlavných postáv: „Miestnosť plná stojatého cigaretového dymu, nie čerstvého, ale takého, čo sa už stihol rozplynúť po priestore, plus pár kvapiek vody po holení Windsor, to bol zasa zhmotnený otec.“ (s. 10) Podobne, sluchové asociácie ilustrujú nepríjemnosť. Pocity nekomfortu vo vlastnom tele paralelne dopĺňajú opisy vŕzgajúceho a škrípajúceho vlaku alebo rinčiace, rozbíjajúce sa fľaše.

Krištúfek zaznamenáva aj zmechanizované pohyby tiel, bezmyšlienkové a automatické správanie ľudí v ubíjajúcom zamestnaní, v obchode, na povinnej rodinnej návšteve, vo veľkej bolesti: „Pohľadom robota vnímala pani z pohrebníctva, ktorá ju sprevádzala náležitosťami s profesionálnym a trochu netrpezlivým, naučeným smútkom, ktorý denne predvádzala osem alebo deväť ráz trúchliacim klientom.“ (s. 99) Krištúfkovi vlastný čierny humor v románe prebleskuje v podobných pasážach, keď sme od tela odtrhnutí, neautentickí, necitliví.

Autor veľmi citlivo pracuje so slovami, vníma ich silu. Slová nielen popisujú realitu, ale ju aj menia a dokonca vytvárajú: „V mysli slabikovala názvy otcových liekov, zneli ako mená vzdialených mýtických krajín. Zo-pi-clon, War-fa-rin...“ (s. 92) V knihe Telá zvýrazňuje frázy súvisiace s telom a ukazuje ich doslovný rozmer, ale aj schopnosť magickej premeny.

Peter Krištúfek (1973) vyštudoval filmovú a televíznu réžiu na VŠMU, je autorom niekoľkých dokumentárnych i hraných krátkych filmov. Jeho literárna narácia príbehu je ovplyvnená filmárskym pozadím, často využíva strih aj obsesívne priblíženie na detail. Miestami má kniha až mozaikovitý charakter, jednotlivé vizuálne obrazy sú prepojené pachovými, prípadne sluchovými asociáciami. Jednotlivé detaily, drobné momentky, fragmenty osudov sa prepoja do jedného súdržného príbehu.

Telá vyšli v mimoriadne precíznej grafickej úprave Paľa Bálika. Kniha je zabalená v ružovkastom-telovom papieri so zaujímavou typografiou. Stáva sa tak formálne aj obsahovo jednou z najkrajších kníh, aké v roku 2016 v Artfore vyšli.