Už keď knihu Blíženci a protinožci chytíte do rúk, musíte zabudnúť na konvenciu. Najprv sa zháčite, že vydavateľ zabudol zalomiť text, ale – ako sa budete prehrýzať stranami –, zistíte, že to Peter Krištúfek opäť prišiel s experimentom, ktorý má na Slovensku premiéru. Nemusí byť každému po chuti, ale svojich priaznivcov si určite nájde.

V žiadnom prípade si nesadajte s knihou do kresla, ak čakáte veľké dejové ohúrenie. Veď už prebal hovorí, že Blíženci a protinožci je román o vzťahoch a sexualite, o stretávaní a prelínaní mužských a ženských svetov, ale aj o spomínaní a vášni, o autentickosti a sebapredávaní. Pôjde teda o mainstream. Komu už ale Krištúfkova tvorba nie je veľkou neznámou, vie, že by sa neuspokojil iba s prvoplánovým nájazdom na tuctového čitateľa.

Určite knihu neodporúčam čítať ľuďom, ktorí nemajú radi prelínanie viacerých realít, pretože už z tohto pohľadu je denník, realita, nahrávka rozhovorov, spomienky a oddelené aj spoločné životy dvoch hlavných predstaviteľov Adriana (ghostwritera) a jeho prostituujúcej platonickej lásky N, ktorá chce vydať svoju knihu, naozaj náročný. Ľahší nie je ani záver, kde je všetko už s režisérskou obrazotvornosťou - Krištúfkovi vlastnou - zapletené tak excelentne, že otvorený záver iba podčiarkuje chuť čitateľa vyťukať číslo autora a spýtať sa ho, ako to celé myslel. Krištúfek sa nemazná, píše otvorene, tvrdo, posolstvo necháva nájsť čitateľom.

Petrove postavy už tradične žijú vo vlastných obsesiách, uzatvorení pred svetom vo svojom súkromnom mikrokozme. Tentoraz sa na pretras dostal rozhovor spisovateľa, intelektuála s prostitútkou končiaci výmenou úloh alebo aspoň pohľadov (na svet). Kniha sa od bežných výtlačkov líši nielen troma rozličnými fontmi písma, ktorými autor podčiarkuje istú osobitosť viacerých línií, ale po prvý raz nechal prehovoriť vo svojich knihách hrubozrnný jazyk.

Na rozdiel od maznavého slangu Urbaníkovej, Matkina či Olivie Olivieri, ktorá do slovenskej literatúry vtlačila tínedžerky s výrazmi bez servítky, je Krištúfek v tomto odvetví panicom a zároveň barbarom.

„Ale na sestru si veľmi dobre pamätám... A už vtedy som mala vo zvyku vždy sedieť za oknom a pozerať sa, kto chodí okolo... Tak potom, napríklad, také, že na dvore... bola zbúraná stena a tam bola taká diera a si pamätám, že som po štvornožky cez tú dieru prechádzala...“ Autor sa síce snaží navodiť pomocou aktívneho používania slangu atmosféru rozhovoru s najnižšou možnou intelektuálnou triedou, ale rozprávanie týmto spôsobom pôsobí umelo a afektovane. Možno aj preto, že Krištúfek chtiac-nechtiac už nepatrí ku generácii, ktorej podobný slovník prirodzene vrástol do jazyka. Štylizácia preto miestami pôsobí neobratne a vetné konštrukcie sú vetnými katastrofami, ktoré by nebavilo ani počúvať, nieto čítať vo viac ako tretine knihy. Po prvých stránkach bude čitateľ konfrontovaný viac so sebazaprením a výdržou knihu nezahodiť, ako s očarujúcim gradovaním deja.

Novej knihe sa dá vytknúť dvestostranové točenie v kruhu. Postavy sa príliš nevyvíjajú a až na nepatrné záblesky akcie ide viac o filozoficky spracovaný pohľad na dnešný svet. Ak sa čitateľ prelúska k záveru románu, v retrospektíve nájde zmysel autorovho snaženia aj hranej spisovateľskej neobratnosti. Pri románe Blíženci a protinožci Krištúfek jasne podčiarkuje, že nie je mainstreamovým autorom a ani naňho neašpiruje. Podáva svoje videnie reality a filozofický koncept v zmysle hesla: „Komu je dané, nech pochopí“. Ide o kvalitné dielo, ktoré si ale vyžaduje náročného čitateľa. Odchovancom Matkina pravdepodobne veľa nepovie.