O téme holokaustu bolo v svetovej literatúre napísaných hneď niekoľko desiatok románov či pamätí. Netradičným spracovaním sa jej v útlej novele s názvom Ema a Smrtihlav ujal i slovenský spisovateľ Peter Krištúfek.

Peter Krištúfek je v súčasnej slovenskej literatúre už pevne etablovaným autorom. Medzi jeho nemalé úspechy na slovenskej pôde patrí trojnásobná nominácia na ceny Anasoft Litera (2009, 2011, 2013) či opäť trojnásobné zastúpenie medzi finalistami literárnej súťaže Poviedka. Satirický román Šepkár (Marenčin PT, 2008) bol nominovaný na Cenu európskej knihy (Prix du livre européen) a jeho úryvok bol tiež vybraný do antológie Best of European Fiction 2010 v Spojených štátoch amerických. Okrem čisto literárnych počinov sa tiež autor úspešne venuje filmovej réžii. Práve kniha Ema a Smrtihlav je v prípravnej fáze filmovej adaptácie.

Ema a Smrtihlav je príbeh židovského chlapca Šimona. Nejde však o reálne spomienky, skôr o fiktívnu sondu do historickej traumy neslávne presláveného fenoménu šoa, ktorá nie je v slovenskej literatúre významne zastúpená. Fakt, že ide o číru fikciu a nie autentický zážitok, sa stáva pri rozprávaní autorovým najväčším problémom. Krištúfek preto príbeh modeluje vo vnútri rámcu, v ktorom sa čitateľ na začiatku zoznamuje s dospelým Šimonom plávajúcim v mori. Spravidla idylický obraz narušuje Šimonova necitlivosť v prstoch a nepríjemné pocity z vody. Týmto úvodom sa autor dostáva do príbehu zo Šimonovho detstva. Jeho podstatná časť sa ďalej odohráva v chlieve pre zvieratá, kde sa Šimon ukrýva pred antisemitskými zákonmi vojnového Slovenského štátu.

Svoju existenčnú úzkosť či nudu chlapec ukrývajúci sa v chlieve prekonáva typicky detským spôsobom – vlastnou fantáziou. Impulzom pre vytvorenie paralelného imaginárneho sveta sa stáva reklama v časopise a nočný motýľ. Zatiaľ čo Ema, dievča z reklamy, vytvára pohodový obraz dovolenky pri mori, motýľ so znakom lebky na tele sa v chlapcovej hlave mení na vojenského generála Smrtihlava. Chlapcov obraz bezstarostnej Emy na ležadle a generála Smrtihlava čoby symbolu ohrozenia je v príbehu rozprávačom silne exponovaný. Krištúfek sa však pri výbere rozprávača knižky dostáva na tenký ľad, keď detskú optiku kalí vnímaním dospelého. Otázka, čo je a čo už nie je schopné vnímať päťročný chlapec, tak zostáva neustále visieť v čitateľovej hlave. Rovnako téma druhej svetovej vojny je len slabo načrtnutá istými faktografickými údajmi, samotný rozprávač o jej hrôzach mlčí. Tým sa sujet miestami dostáva do neostrých obrazov a nebyť rámcovej kompozície, sa ľad pod príbehom istotne prelomí.

Knižka tak skutočne viac navodzuje atmosféru snových impresií, akýchsi obrazov jedného chlapca, než reálne pocity či skúsenosti indivídua trpiaceho počas vojny. Autor totiž v texte nemôže zaprieť svoje filmové zázemie, kedy sa obrazy Emy a Smrtihlava pri čítaní vynárajú v podvedomí vo forme filmových scén. Tie síce sami o sebe majú istú kvalitu, ktorú by rýchlosť ich striedania filmové zobrazenie ešte viac podporilo, zviazať ich však do kompaktného celku sa autorovi v prozaickej podobe darí menej úspešne. Text sa tak zdá byť len jemným načrtnutím niečoho väčšieho, čo ale nepríde.

Je však možno na mieste si položiť otázku, s akým zámerom Krištúfek knižku napísal. S určitosťou nejde o historickú fikciu, na to je tam historického materiálu primálo. Novela si tiež nekladie za cieľ odovzdať čitateľovi silné posolstvo či omráčiť silou rozprávania, čo je inak typické pre memoáre ľudí, ktorí prežili internáciu v koncentračných táboroch. Z tohto pohľadu sa text dostáva na hranu medzi brakom a kvalitnou literatúrou. Je zrejmé, že literárna kritika nepošle knihu do nebies dejín slovenskej literatúry. Dokážem si však celkom ľahko predstaviť, že novela disponuje potenciálom zaujať a potešiť širšiu laickú verejnosť, od tínedžerov po staršieho intelektuála, ktorý si vychutná práve drobné detaily príbehu, akými sú popularizačné časopisecké články či piesne pripomínajúce slovenské dobové reálie. Tie sú síce pridané do príbehu len akoby mimochodom, dotvárajú však snové pozadie, ktoré si autor pri vytváraní fabule zvolil.

Tému šoa tak Krištúfek skutočne načrtáva veľmi zúžene a zahmlene. Knižka ale podľa môjho úsudku môže pre mladého čitateľa predstavovať istý tematický predvoj k omnoho realistickejšej literatúre holokaustu iných autorov. Pravdepodobne sa kniha nevryje čitateľovi navždy do pamäti, avšak na krátky moment dokáže spríjemniť deň strávený niekde na ležadle na pláži...