Len málo európskych krajín sa môže „popýšiť“ tak krvavou modernou históriou, ako práve Bosna a Hercegovina. Vojenský konflikt v Bosne (1992-1995) rozvíril hladinu relatívne pokojných európskych stojatých vôd. Pochopiteľne, vzniknutá situácia hlavne v povojnových rokoch priniesla na poli literárnom aj množstvo publikácií, odborných i laických štúdií, článkov a esejí vyjadrujúcich sa k uvedenej problematike.. Ich objektivita však častokrát bola sporná a nie vždy sa podarilo autorom zbaviť sa politického podfarbenia či subjektívneho náhľadu svojich prác.

Napriek tomu, že Bosna a Hercegovina už takmer desať rokov existuje ako samostatná krajina, kvalitných historických prác, ktoré by sa snažili zachytiť jej dejiny od dávnych čias až po súčasnosť, nie je veľa. Bosna ako krajina ešte zrejme len čaká na objektívnejšie a celistvejšie spracovanie svojich dejín. V českom prostredí sa jej historickým vývojom dlhodobo zaoberá niekoľko erudovaných historikov. Jedným z nich je i PhDr. Ladislav Hladký, CSc. Ten už v roku 1996, len krátko po mierových rokovaniach v americkom Daytone (1995), kedy sa Bosna a Hercegovina oficiálne politickým zmierom dočkala konca krutej vojny a tiež určenia a identifikácie svojich hraníc, vydal prácu Bosna a Hercegovina - Historie nešťastné země. V českom prostredí tak ide o vôbec jednu z prvých ucelených štúdií, snažiacich sa k vzniknutému vojenskému konfliktu i následnému krviprelievaniu zaujať rozhodné stanovisko a pokúsiac sa objasniť a odhaliť príčiny ich vzniku. Zaujať takéto stanovisko i náhľad na vec nebolo v čase vzniku tejto publikácie, kedy ešte situácia v Bosne a Hercegovine nebola stabilná a čakalo sa, ako znepriatelené strany prijmú Daytonský mier a z neho plynúce rozhodnutia o povojnovom usporiadaní krajiny, rozhodne ľahké - neustále totiž hrozilo nebezpečenstvo banalizovania, zosubjektivizovávania a spolitizovávania situácie.

Napriek tomu, súčasná európska historiografia má predsa len tendenciu byť na rozdiel od tej domácej podstatne objektívnejšia. Tento predpoklad sa z väčšej časti darí európskym historikom aj napĺňať, pričom platí dvojnásobne pre historiografické práce vznikajúce na českom území. Česká historiografia si v súčasnosti drží vyšší štandard vzhľadom na jej objektívny pohľad a hodnotenie novších i starších dejín slovanských krajín, medzi ktoré taktiež patrí. Práve pre svoju väčšiu objektivitu a nestrannosť, prameniacu z podstatnej znalosti a podobnosti prostredia, vychádzajú na českom území kvalitné práce renomovaných historikov. Autor publikácie, Dr. Hladký, patrí už niekoľko rokov bezosporu k špecialistom na problematiku dejín Bosny a Hercegoviny. Uvedenú publikáciu, zaoberajúcu sa dejinami tejto krajiny od dávnych dôb po rok skončenia vojny (1995), postavil síce práve na poslednom ozbrojenom konflikte (1992-1995), avšak zhodnotiť len najnovšie dejiny bez dostatočného hlbšieho skúmania podstatne starších historických súvislostí, nie je pre historika vôbec možné.

Problém Bosny a Hercegoviny je z časového pohľadu zrejme v tom, že sa nedá hovoriť z historického náhľadu o kompaktných dejinách jednej krajiny, keďže tá bola v minulosti častokrát súčasťou iných, väčších štátnych celkov. Preto sa výskum musí opierať niekedy skôr o bádanie, definovanie a selekciu z iného, hlavne geografického pohľadu- teritoriálne. Ako sám Dr. Hladký v úvode k svojej štúdii poznamenáva, historik hodnotí minulosť v širšom časovom horizonte, kým napríklad politológ sa zaobíde aj s užším časovým obdobím. Moderná historiografia však volí metódu kombinácie oboch týchto prístupov, čo vo svojej práci využil aj autor.

Pri podrobnejšom pohľade na celú štúdiu možno vidieť poctivú historikovu snahu o solídny autorský prístup. Štandardné analytické postupy tu využívané radia knihu predsa len k takzvaným malým dejinám Bosny a Hercegoviny, a to aj napriek tomu, že ťažiskom diela je posledný vojenský konflikt. Publikácia je rozdelená na tri kapitoly (oddiely). Rovnako podrobne je v nich hneď od prvej kapitoly načrtnutý a rozanalyzovaný vývoj krajiny od stredoveku a osmanskej nadvlády, obdobia rakúsko-uhorského panovania, kráľovskej Juhoslávie, druhej svetovej vojny cez kapitolu druhú, v ktorej dostáva podobne veľký priestor nástup mieru, pokoja a pokrokových socialistických vízií za „panovania“ postmodernistického feudála Josipa-Broz Tita, po ktorého smrti sa na politickú i spoločenskú scénu opäť dostávajú nacionalistické idey a pachuť nastupujúcej národnostnej nevraživosti a náboženskej neznášanlivosti; tretím a posledným samostatným oddielom sa nakoniec k slovu dostane aj samotný krvavý vojnový konflikt zo začiatku rokov deveťdesiatych, ktorý pravdepodobne zadal príčinu, alebo minimálne bol hnacím motorom aj pre vznik celej tejto štúdie.

Autor knihy sa síce opatrne vyhýba takému prívlastkovaniu svojej práce, ktoré by ju označovalo za akési malé dejiny Bosny a Hercegoviny. Jeho príslovečná skromnosť však v tomto prípade nie je namieste, keďže toto dielo je na české pomery a taktiež na datovanie svojho vzniku solídnou historickou prácou. Tá je navyše i napísaná mierne popularizačnou formou a tým sa stáva prístupnou pre podstatne širší okruh čitateľskej verejnosti a spĺňa tak atribúty kvalitnej práce vzniknutej v českom prostredí, od ktorej sa je možné odraziť k ďalšiemu skúmaniu a získavaniu informácií o bezosporu historicky zaujímavej krajine zvanej Bosna a Hercegovina.