Daniela Majlinga, dramaturga Slovenského národného divadla, netreba ako autora českým čitateľom veľmi obšírne predstavovať, keďže v češtine vyšiel jeho čiernobiely, minimalistickým spôsobom kreslený komiks Rudo (Labyrint,2015).

Komiks Rudo je plný čierneho humoru, irónie a sebairónie. Protagonista sa volá Rudo podľa vynikajúceho spisovateľa Rudolfa Slobodu a spisovateľskými postavičkami sa komiks hemží podobne ako aj zbierka Ruzká klazika. Protagonista komiksu skrýva na žiadosť PEN clubu v pivnici Salmana Rushdieho, lebo ho vraj „Katka Tučková už mala plné zuby“, v Ruzkej klazike vystupuje Ivan Andrejevič Krylov, „známy ruský spisovateľ“.

Na obálke Ruzkej klaziky čítame o zbierke poviedok, ktorú údajne preložil a zozbieral Daniel Majling: „Dostojevzski, Tolsztoi, či Toorgenef sú lacné náhrady trvalých literárnych hodnôt pre ľudí, čo si nemôžu dovoliť čítať skutočnú, čitateľsky náročnú ruskú klasiku.“ V tejto recenzii pre istotu priamo napíšem, že ide iba o mystifikáciu, Daniel Majling je nie zostavovateľ, ale priamo autor týchto veselých príbehov.

Kým v komikse Majlinga prirovnávajú k Woody Allenovi, pri čítaní Ruzkej klaziky sa vybavuje Daniil Charms a jeho špecifický humor. Hoci by sme ťažko identifikovali konkrétne hypotexty jednotlivých poviedok, ide skôr o typický spôsob písania ako o konkrétne referencie k ruskej klasike Tolstého, Dostojevského, Sorokina, či Turgeneva. Skôr postavy, ich paradoxný a fatalistický spôsob uvažovania a hlavne prežívania, veľmi silne pripomínajú pálčivé témy ruskej literatúry. Napríklad v poviedke Koľko dobra znesie človek v zdraví?, ktorá asociuje so Solženicynovou Rakovinou, nechávajú lekári zdravého pacienta umrieť.

V záverečnej poviedke Niekoľko skíc k vlastnej samovražde (Z denníka spisovateľa P. Tarasenka) rozmýšľa hrdina o samovražde, nespácha ju z rôznych absurdných dôvodov: „Myslím, že keby som vedel, že som schopný spáchať samovraždu, bol by som na tom psychicky oveľa lepšie.“ Aj ostatné poviedky sú plné paradoxov, až epigramov, ktoré majú potenciál postupne zľudovieť.

Zdá sa, že najviac si autor podáva Krylova a žáner bájky, jeho zaľúbenosť do Nadeždy Semionovny, sliepky, má cimrmanovské rezonancie: „Nadežda Semionovna bola pomerne slušná klaviristka, hoci do klávesov ďobala len zobákom, takže po koncerte – zvlášť po Mozartovi – mávala vždy príšerné migrény.“

V poviedke Znovuzrodenie pravoslávia poskytuje čitateľovi zadosťučinenie, keď Miťka v mene záchrany pravoslávia prinesie nie jednu obeť (zabije popa), ale dve obete (zároveň spácha zamovraždu). Poviedka je mimoriadne dramatická, akčná, ale aj vizuálne príťažlivá.

Veľké otázky ruskej klasiky trápia aj postavy Ruzkej klaziky: smrť, vina, trest, ale aj láska. Tá najčistejšia, láska k literatúre, je témou poviedky Láska je veľká čarodejka. Spisovateľ Lev Ľvovič píše svoj veľký príbeh priamo na telo Larisy Dmitrijevny, ktorú miluje: „Lev dorazil až k Larisiným nohavičkám. Spoza ich okraja vytŕčalo niekoľko chĺpkov. Všetko bolo pripravené na vyvrcholenie prvej kapitoly. Larisa si pomaly, no vecne a bez akéhokoľvek náznaku koketérie stiahla nohavičky. Vrcholne vzrušený Lev písal ako šialený, riadky ako stádo koní preskočili ryhu, ktorá na Larisinej koži ostala po gumičke nohavičiek, a hnali sa k svojmu cieľu.“

Plátenna obálka, dizajn, sadzba, písmo naozaj pripomínajú klasické ruské romány. Dokonca aj vonia tak ako knihy kedysi, preto je celá Majlingova mystifikácia veľmi presvedčivá a autentická.