Písanie ju neuživí a lekárske povolanie ju baví. Zdanlivo je všetko jasné. Svetlana Žuchová však nechce, aby sa z písania stal len koníček, no pri zamestnaní na plný úväzok má času na tvorbu chronicky málo. Zatiaľ to vyzerá tak, že ľahšie napíše ďalšiu kvalitnú knihu, ako vyrieši svoju veľkú životnú úlohu.

Alexander Balogh: Po novele Yesim, ktorá postúpila do finále Anasoft litery 2007, sa vaša ďalšia kniha očakávala už z pohľadu takto vysoko nastavenej latky. Všetko je však vraj trochu inak.
Svetlana Žuchová: „Áno, Zlodejov a svedkov som napísala ešte pred novelou Yesim. Pôvodne som ich písala pre románový súbeh, ktorý vtedy vyhlásil Kali Bagala. Dopísala som ho a poslala do súbehu. Zároveň som však bola dohodnutá s Bagalom, že mu v tom istom roku dám rukopis novej knihy. Musela som sa teda pustiť do tej sľúbenej knihy – a tak vznikla Yesim.“

Alexander Balogh: Čím vás priťahuje téma prisťahovalectva, ktorá je prítomná vo vašich knihách? Aj keď ste mnoho cestovali i študovali v zahraničí, pohybovali ste sa zrejme v iných komunitách než vaši literárni hrdinovia...
Svetlana Žuchová: „Z tohto hľadiska bola kľúčová skúsenosť s pobytom v USA, kde som bola niekoľko mesiacov s vtedy populárnym programom Work and Travel. Hoci doma som bola študentkou, v Amerike som nebola v role študentky. Predávala som štyri mesiace v trafike v Bostone a pohybovala som sa skutočne medzi prisťahovalcami, sčasti i ilegálnymi. A sčasti som vtedy žila ich život, v ich svete. Z rôznych dôvodov ma to veľmi oslovilo a stala som sa na tie témy citlivá aj po návrate domov. Okrem toho som v 90. rokoch začala študovať vo Viedni a myslím si, že v tom čase bolo naše postavenie ako ľudí z ’východu’ iné ako dnes. Žila som asi duchom doby.“

Alexander Balogh: Váš román je vystavaný ako kompozícia spovedí protagonistov, ktoré sa prelínajú a porušujú chronológiu. Ako sa píše takýto román, klasicky postupne alebo paralelne každé výpovede a z toho poskladáte konečný tvar?
Svetlana Žuchová: „Román bol prvým textom, ktorý som písala ’od a po zet’, teda začala som na prvej strane a skončila na poslednej, v poradí, v akom sú v knihe. Dovtedy som písala skôr fragmentovane. Mala som rôzne zápisky, poznámky, denníky a tie som skladala do poviedok. Napísať román bola výzva, chcela som skúsiť, či to dokážem. Dej sa mi vytváral až pri písaní, od jednej kapitoly k druhej. Až celkom ku koncu som začala mať istý ’plán’, ako sa to skončí. Bolo to po prvýkrát, čo som zistila, že písanie si vyžaduje disciplínu.“

Alexander Balogh: Ešte počas štúdií dvoch vysokých škôl ste sa vyjadrili, že písanie by nemalo zostať len koníčkom. Ako je to teraz pri vašom plnom pracovnom vyťažení lekárky psychiatričky?
Svetlana Žuchová: „Bola by som veľmi nerada, keby sa z písania stal len koníček. Pri zamestnaní na plný úväzok je však času na písanie chronicky málo. Je to jedna z mojich veľkých životných úloh, ako to vyriešiť.“

Alexander Balogh: Uvažovali ste niekedy nad kacírskou myšlienkou zanechať medicínske povolanie a stať sa „len“ spisovateľkou a prekladateľkou?
Svetlana Žuchová: „Nad touto kacírskou myšlienkou premýšľam neustále. Dva roky po vysokej škole som žila len na voľnej nohe, práve vtedy som napísala aj román, aj novelu Yesim. K medicíne som sa rozhodla vrátiť z dvoch dôvodov. Jednak pragmaticky. Písanie ma neuživí. Z prekladania a ’príležitostných’ prác to ide, ale prináša to veľkú neistotu. Okrem toho ma práca, ktorej sa venujem, baví. Výhľadovo by som chcela asi menej času tráviť s pacientmi a viac sa venovať psychiatrickému výskumu.“

Alexander Balogh: A naopak, neobávate sa, že pravidelné písanie, autorské čítania, prezentácie a ďalšie spisovateľské „povinnosti“ môžu mať negatívny vplyv na výkon vášho povolania a odborný rast?
Svetlana Žuchová: „Toho sa až tak neobávam, pretože tieto pracovné povinnosti sa nedajú odložiť. Ak máte pred dverami pacienta, nemôžete mu povedať, že práve píšete a nemáte čas. Hoci som s tým nespokojná, zamestnanie má z týchto praktických dôvodov vždy prednosť.“

Alexander Balogh: Ešte v nedávnej minulosti patril k prvým posudzovateľom vašich textov otec, známy psychiater aj autor viacerých kníh. Ako je to teraz, dávate čítať svoje práce niekomu, máte blízku osobu, s ktorou konzultujete svoju tvorbu?
Svetlana Žuchová: „Hromozvodom všetkých mojich literárnych aj neliterárnych nápadov je partner Theo. Keď ma niečo nadchne, nemôžem sa dočkať, kedy mu to poviem. Theo je fyzik, teda človek mimo literárneho sveta, je veľmi racionálny a v diskusiách mi kladie odpor, čo mi pomáha nápady si utriediť a ujasniť.“

Svetlana Žuchová: Zlodeji a svedkovia, Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, 2011, 200 s.