M. je Marisia. Mladá žena na hranici dievčenstva a dospelosti, ktorá po smrti matky hľadá miesto, kde by patrila. A ako to často býva, domov nie je miesto, ale ľudia, ktorý ho tvoria. Hrdinka Žuchovej novely nakoniec nájde svoje šťastie a pokoj po boku Ota, vydry. Predtým si však prejde všeličím.

Cestu Marisie k šťastnému obdobiu opísala slovenská autorka v desiatich kapitolách svojej najnovšej knihy a na necelých 150-tich stranách. Jej text dokonale sadol na svoj rozsah a dá sa povedať, že aj v tom sa skrýva šikovnosť autorky (alebo vydavateľa?). Obrazy zo života M. sú akýmsi myšlienkovým denníkom. Krátke vety a plynulý tok úvah Marisiinho „denníka“ dotvárajú osobnosť Žuchovej hrdinky. Slovenskej spisovateľke, lekárke a prekladateľke sa podarilo jazykom hrdinky vystihnúť pocity mnohých mladých žien z malých rodín, ktoré hľadajú, keď stratia. Marisia stratila nielen ťažko chorú matku a s ňou vlastne celú rodinu, ktorú mala, ale aj priateľa, s ktorým si predstavovala svoju budúcnosť. Život si teda musí budovať od znovu a do tohto procesu vpúšťa čitateľa. Marisia pracuje ako zdravotná setra a možno aj to je dôvod, prečo tak výstižne a rozumne dokáže vysvetliť všetko, čo sa okolo nej deje. „S Janutom sme boli obklopení starosťami. Stále sa nám niečo nepáčilo a pre niečo sme neboli šťastní, neustále nás niečo znepokojovalo,“ opisuje príčiny konca svojho vzťahu s rumunským priateľom, s ktorým bojovala o svoju dospelosť vo Viedni. Neustále hľadanie niečoho iného, nového, zmeny, šetrenie a finančné problémy. Tak by sa dali zhrnúť problémy ich páru a tak sa dajú zhrnúť aj potiaže v mnohých partnerských vzťahoch. S Marisiou si čitateľ práve kvôli jej racionalite, analytickej schopnosti a vnútornému pokoju, veľmi rýchlo vytvorí vzťah, ktorý vedie k stotožneniu s postavou.

Žuchová sa s námetom knihy drží prostredia, ktoré pozná. Pracuje ako lekárka v Prahe a nočné služby musia byť pre ňu rutinou. Kniha začína práve detailným opisom priebehu nočnej služby zdravotnej sestry a režimu, ktorý je s tým spojený. Ako spať, či nespať, čím sa prikryť, kedy si dať kávu a či ešte jednu, koľko odpočinku treba... Pre Marisou sa postupne stali tieto aktivity rituálom, zvykla si a našla si svoj spôsob prežitia aj v sterilnej tme nemocničných chodieb. „Na prvý pohľad je vidieť, že som spala. Odtlačky ostávajú na tvári dlho, nedajú sa zmyť. Podávam komusi ruku a niečo hovorím, kým mám na lícach odtlačky prikrývky. Kolegyňa sa na mňa sprisahanecky usmieva a potichu sa ma pýta, či mi má urobiť kávu. Verí na vitamíny a pýta sa ma, či nechcem béčko alebo horčík. Vždy jej poviem, že radšej kokaín. Je to taký náš vtip.“

Ďalším hlavným motívom, okrem hľadania stability, dospelosti a šťastia vo vzťahu je v Žuchovej novele umieranie. Ani nie tak smrť, ale umieranie. V tom robí Marisia dôkladný rozdiel. „Vtip na umieraní je práve v tom, že život ide ďalej. Pre umieranie sa Zem krútiť neprestane. Umieranie je úloha navyše, úloha síce veľmi náročná a vyčerpávajúca, ale nie jediná,“ uvažuje Marisia, mladá zdravotná setra, unavená z nočných služieb v nemocnici a pomalého umierania svojej matky. Marisiina matka trpí ťažkou chorobou a jej odchod trvá niekoľko mesiacov. Počas nich dochádza Marisia každý víkend za ňou, znovu ti nachádzame akýsi rituál. Počas cesty z Viedne do Bratislavy si dcéra číta, medzi návštevami umierajúcej matky chodí na plaváreň alebo kúpalisko, v matkinej posteli nespáva a počas večerov pozerá televízor.

Žuchová ani tak nepopisuje city Marisie, väčší dôraz kladie na technické zobrazenie smrti a povinností príbuzného. „Nebolo o tom pochýb, konštatujem exitus letalis, napísal rozospatý, a musel potom vypisovať všetky tie formuláre, tie listy o obhliadke mŕtveho a hlásenia o úmrtí, vypytovať sa sestričiek, aké ma pacientka pri sebe cennosti, zlaté zuby a obrúčku, hoci mama zlaté zuby nemala a obrúčku dávno nenosila.“

Čitateľ spoznáva Marisiu počas celých takmer 150-tich strán. Žuchová vyrozprávala príbeh hlavnej postavy formou, ktorá by mala dovoliť čitateľovi, čo najviac porozumieť postave a čo najlepšie ju spoznať. Autorke sa však podaril zaujímavý paradox a čitateľ má na konci pocit, akoby Marisiu ani nepoznal. Nič z nej totiž nie je nevšedné, taká ako je ona, môže byť ktorékoľvek iné dievča. To čo cíti nie je výnimočné, čo popisuje v podstate banálne. Aj keď na Marisou čoskoro čitateľ zabudne, odkaz knihy zostane – zamyslieť sa aj nad obyčajnými vecami ako je vzťah muža a ženy, náplň práce a spokojnosť v nej, smrť a ciele. Život prijímať, tak ako plynie.