Nestor slovenských spisovateľov – osemdesiatštyriročný Andrej Chudoba má v slovenskej literatúre osobitné miesto. Všeobecne je považovaný a označovaný za posledného predstaviteľa slovenskej lyrizovanej prózy, do ktorej sa zaraďujú takí spisovatelia ako Ľudo Ondrejov, Dobroslav Chrobák, Margita Figuli a František Švantner.

Avšak na rozdiel od svojich predchodcov sa Chudoba postupne odpútaval od romantizujúcej baladičnosti či presily lyričnosti a obrazotvornosti svojho básnického debutu Letokruh srdca a dvojnovely Kde pijú dúhy. Čoraz väčšmi sa prikláňal k modernému psychologickému realizmu, zachovávajúc si svoj lyrický naturel,  citlivé vnímanie prírody a magického čara ženy a ženstva.

Práve vzťah muža a ženy a osudová spriaznenosť človeka s prírodou – to boli a sú dva určujúce živly chudobovského literárneho sveta. Rezonujú v takých jeho prozaických dielach ako Pustý dvor, Miesto pre dvoch, Leto s pehavou pannou, Stopárka, Zázrak na konci sveta či Krásne poškodená slečna. Tematickým presahom do vojnového a povojnového života sú zasa jeho poviedkové a románové drámy: Obkľúčenie, Konečne bude mier, Nákaza či Hlinené husle. Ale v dosiaľ poslednej knihe Kým slnko nezapadne sa oblúkom vracia späť k svojim lyricko-senzitívnym začiatkom, akoby tým chcel potvrdiť, že sa nezmenil a stále je to ten istý „magický“ Chudoba.

Kniha Bohatá žatva Andreja Chudobu z pera jeho rovesníka a spolupútnika Emila Benčíka je hold jeho tvorivému potenciálu a ocenením jeho ľudských a morálnych  kvalít. Autor sa podujal predstaviť a priblížiť spisovateľa Chudobu cez svoju optiku ako životom očareného pútnika.

Ako píše Emil Benčík v uvedenej knihe: „Chudobova tvorba má svojskú a jedinečnú klímu, farbu, chuť a vôňu. Rukou virtuóza rysuje osudy a charaktery svojich postáv, ich citové,  zmyslové i zmyselné „sýtenie“ sa životom. Obrazy „krajiny svojho srdca“ maľuje štetcom z palety plnej južných farieb. Jeho hrdinovia sú „prisatí“ k životu všetkými zmyslami i citovými väzbami a hlboko zakorenení v rodnej zemi.“

Tragický pocit života zakódovaný v najhlbšom vnútri jeho literárnych postáv, mení sa na vzdor vzoprieť sa osudu a vydobyť si svoj podiel na slnku a svoj diel pocitu šťastia. Treba však povedať, že jeho literárnym hrdinom (niekedy i trochu bizarným), nechýba mravný a humanizujúci imperatív: Tým je u Chudobu večná túžba človeka po šťastí, ktoré možno nájsť a znásobiť iba v šťastí iných a len vtedy, ak im odovzdáme svoje ľudské teplo, lásku, žičlivosť a šľachetnosť. Chudobova bohatá literárna tvorba nás citovo obohacuje, mravne očisťuje a poľudšťuje!