Životopisná beletristika nie je v ukrajinskej literatúre ničím novým. S týmto žánrom v ukrajinskej modernej próze začal predstaviteľ intelektuálnej prózy Viktor Petrov (1894–1969, literárny pseudonym V. Domontovyč). V tejto súvislosti spomenieme jeho diela Alina j Kostomarov (Alina a Kostomarov), 1929), Romany Kuliša (Kulišove romány, 1930) a nedokončený románový životopis o ukrajinskej spisovateľke, ktorá písala pod pseudonymom Marko Vovčok (1834–1907) Movčušče božestvo (Mlčanlivé božstvo). Súčasný ukrajinský spisovateľ Stepan Procjuk (1964) sa venuje predovšetkým tomuto žánru. Patrí k zakladateľom literárnej skupiny Nová degenerácia, ktorá na začiatku 90. rokov minulého storočia búrala literárnu stagnáciu v Ukrajine. Vydal niekoľko zbierok poézie (Apolohetyka na svitanku, Zavždy i nikoly). Neskôr sa venuje umeleckej próze a esejistike (Šybenycja dlja nižnosti, Serafymy i mizantropy, Infekcija, Totem, Kanatochodci, Analiz krovi). Práve vďaka esejistike sa dostáva k biografickej beletristike.

Román Trojanda rytualnoho bolju je prvým pokusom o umelecko-psychologické zovšeobecnenie osobnosti ukrajinského spisovateľa Vasyla Stefanyka (1871–1936). Ukrajinský spisovateľ Roman Horak (1942) v esejistickom životopise Krov na čornij rilli (Krv na čiernej ornici, 2010) sa tiež venuje životu a tvorbe V. Stefanyka. Lenže Procjuk ponúka čitateľovi originálnu umeleckú verziu psychologických príbehov, stavov u Stefanyka ako umelca i človeka. O knihe môžeme hovoriť ako o psychologickom románe, v ktorom sa odvíja príbeh záhadného vnútorného sveta Stefanyka, ktorý sa svojou tvorbou snažil prekonať tragiku a rozporuplnosť ľudského bytia. Mnohí mu radili, aby nepísal tak strašne, lebo sa zničí, zomrie. Ale práve takýto prístup k tvorbe, ba aj samotný umelecký prejav bol pre autora akousi záchranou. Uvedomuje si, že len veľké nešťastie a veľká radosť sú hodné pera. Jeho poviedky majú očistiť a uzdraviť človeka. Vo svojej tvorbe sa upriamil a zahĺbil do atmosféry hraničných psychických stavov, situácií. Najviac ho vzrušovali problémy, ktoré filozofi neskôr nazvali existenčnými. Stefanyk bol živelným existencialistom celý svoj život. S. Procjuk vo svojom románe rozoberá príčiny Stefanykovho duševného nepohodlia. Procjukova kniha je psychoanalytická verzia príbehu spisovateľovho utrpenia. Čitateľ má pred sebou originálny obraz V. Stefanyka. Obraz spisovateľa, o ktorom klasik ukrajinskej literatúry Ivan Franko (1856–1916) povedal: „Azda najväčší umelec, aký sa u nás objavil od čias Ševčenka... absolútny majster formy...“

Ako poznajú tvorbu Stefanyka Česi a Slováci? Česi, ako tvrdí ukrajinský literárny vedec Fedir Pohrebennyk, objavili pre seba Stefanyka v roku 1900. Jeho poviedky sa objavujú v rôznych periodických vydaniach (desiatka z nich aj v nemeckojazyčných). Poviedky V. Stefanyka publikuje Zář, Ilustrovaný svět, noviny Besedy času, Svoboda, Rovnost, Nová doba. Stretneme sa s nimi na stránkach literárnych časopisov Moderní revue, Nový kult. Pri propagácii diel V. Stefanyka popredné miesto nesporne patrí Karolovi Rypáčkovi, ktorý v roku 1905 knižne vydáva diela Stefanyka pod názvom Povídky. Do vydania sa dostalo dvadsať poviedok ukrajinského spisovateľa. Spomínaný literárny vedec F. Pohrebennyk v súvislosti s týmto českým vydaním poznamenáva, že práve v júli v roku 1905 sa Stefanyk niekoľko dní zdržal v Prahe. To znamená, že sa mohol stretnúť s K. Rypáčkom, hoci žiadne materiály sa o takomto stretnutí nenašli.

Na začiatku 20. rokov sa o tvorbu Vasyľa Stefanyka zaujíma Rudolf Hůlka (1887–1961), ale preložené poviedky sa mu podarilo knižne vydať až v roku 1945. Vyšli v pražskom vydavateľstve Svoboda pod názvom Ona – země. Literárna kritika tvrdila, že to bol ďalší krok k lepšiemu poznaniu tvorby V. Stefanyka. V roku 1951 vo vydavateľstve Vyšehrad vychádza výber poviedok Stefanyka Ve vzduchu plovou lesy. Autormi prekladu boli Marie a Ivan Slavikovi. V roku 1978 v tom istom vydavateľstve vychádza ďalší výber jeho poviedok Javorové listí. Stefanykove poviedky preložili Zina a Konstantin Genyk-Berezovskí. V doslove popredná česká ukrajinistka Z. Genyk-Berezovská napísala: „Ale i dnes ještě může překvapit Stefanykovo pojetí života. Na jedné straně naprosto střízlivé, úplně obnažené pozorování a ve své podstatě tragické hodnocení skutečnosti, a na druhé zas básnivé ocenění lidských citů i mezilidských vztahů.“

Do slovenského čitateľského povedomia sa dostal V. Stefanyk prostredníctvom českých prekladov, ba dokonca boli istým katalyzátorom pre dôraznejšie poznanie jeho tvorby. Bol to práve František Votruba (pôvodom Čech), ktorý na začiatku 20. storočia posúva slovensko-ukrajinské literárne vzťahy na vyššiu úroveň. V tom čase môžeme hovoriť aj o jeho záujme o tvorbu Stefanyka. Svoje preklady publikoval vo vtedajších slovenských periodických vydaniach: Slovenský denník, Ľudové noviny, Slovenská politika, Robotnícke noviny. Čo sa týka úrovne jeho prekladov, treba poznamenať, že F. Votruba sa usiloval až príliš priblížiť slovenskému čitateľovi reálie originálu, čím dochádza k značným posunom a tým aj k ochudobneniu poetiky Stefanykových poviedok.

Až v roku 1976 v košickom Východoslovenskom vydavateľstve v preklade Juraja Andričíka vychádza výber poviedok Stefanyka pod názvom Chýr. Doslov „Stefanykov prozaický svet“ napísal slovenský spisovateľ a literárny vedec Stanislav Rakús, ktorý poukázal na Stefanyka nie ako na „klasicky stŕpnutého“, ale moderného autora („Nerozsiahle dielo západoukrajinského prozaika Vasyľa Stefanyka zanechalo v ukrajinskej literatúre citeľnú stopu, dodajme k tomu, že stopu s odstupom času ešte viditeľnejšiu, lebo ak čas v tomto diele čosi odsunul do úzadia, potom to, čo v ňom povýšil, preniklo do medzi trvalé hodnoty ukrajinskej, ale aj európskej novelistiky.“).

Tohtoročné 140. výročie narodenia V. Stefanyka poskytuje množstvo podnetov k rôznym pohľadom na život a tvorbu tohto najvýraznejšieho predstaviteľa expresionizmu v ukrajinskej próze. Takýmto impulzom je aj kniha Stepana Procjuka Trojanda rytualnoho bolju.