Diskusie o povahe vysokého a nízkeho umenia sú prítomné už veľmi dlho. Existujú vôbec kritériá na rozlišovanie medzi vysokým a nízkym a má vôbec povaha takýchto diskusií zmysel? Predbežne odpovedzme, že má, a to dosť významný, ak sa pokúsime nájsť kultúrne a socioeknomické súvislosti medzi umením a spoločnosťou, v ktorej je umenie vytvárané. Z perspektívy sociológie umenia tieto javy skúma Pavel Zahrádka v knihe Vysoké versus populární umění (Periplum 2009). Mimoriadne dôležité je uvedomiť si, že sociológia umenia nenazerá na jednotlivé diela cez optiku ich kvality. Kvalita diela je estetická kategória a zahŕňa v sebe hodnotiaci úsudok. Hodnotiace úsudky sú v sociológii od čias Maxa Webera oblasť, ktorej sa snažia sociológovia čo najviac vyhýbať, pretože sa obávajú, aby ich vlastné názory neovplyvnili výskum a neskreslili výsledky alebo dokonca celú metodiku. Pre sociológa neexistuje rozdiel medzi dobrými a zlými knihami, obrazmi, fotografiami. Knihy Dana Browna, Milana Kunderu, Dominika Tatarku nie sú z tohto pohľadu kvalitné, alebo nekvalitné, majú jednoducho potenciál na výskum. Klasifikácia na vysoké a populárne umenie je v sociológii sociálnou konštrukciou a spôsob, ako sa s danými dielami zachádza, závisí od sociálneho postavenia príjemcov. Príjemca, alebo recipient diela zastáva určitý hodnotiaci postoj a práve jeho vytváranie a otázka, prečo práve tento recipient, prípadne skupina recipientov, zastávajú konkrétny hodnotiaci postoj, je to, čo sociológov zaujíma.

Ďalšou oblasťou výskumu môže byť vzťah diel k spoločnosti, sociálnemu kontextu. Film Thea van Gogha Submission vyvolal hysterické reakcie a spôsobil dokonca až zavraždenie režiséra. Dôvodom bolo zobrazenie časti Koránu na ľudskom tele vyvolávajúce v moslimskom svete pobúrenie a v ich interpretácii sociálnej reality sú tabu, rovnako ako ďalšia téma filmu - týranie žien v islame. Sociálnych kontextov je tu hneď niekoľko, vždy v závislosti na recipientoch, na ktorých by sme sa zamerali.

Zahrádka sleduje vývoj diskusií o vysokom a populárnom umení a poukazuje na fakt, že diela, označované ako populárne, boli často vnímané ako ohrozenie existujúceho sociálneho poriadku, hierarchického usporiadania spoločnosti, „protože přináší ztrátu úcty a podřízeného postavení vůči kulturní a politické autoritě“.

Výrazný vplyv na bádanie o populárnom umení mala Frankfurtská škola. Keďže vznikla a rozvíjala sa v období pred nástupom nacizmu, jej predstavitelia, mnohí židovského pôvodu, emigrovali do Spojených štátov a tam nezanedbateľne formovali ďalší vývoj. Jej predstavitelia, medzi inými Max Horkheimer, Erich Fromm, Theodor Adorno, prispeli svojimi znalosťami psychoanalýzy a sociológie na pozadí intenzívneho záujmu o marxizmus. Marxizmus umožnil prepojenie na otázky politických a socioekonomických okolností v Spojených štátoch a vytvoril nevyhnutný záver o chápaní „populární kultury jako mocenského nástroje vládnoucí kapitalistické třídy, která slouží k udržení jejího výsadního politického a spoločenského postavení“.

Zahrádka využil okrem iného výsledky obsahovej analýzy textov o kulturológii a kunsthistórii, aby poukázal na fakt, že existujú neodôvodnené vžité predstavy vo vnímaní vysokého a populárneho umenia. Rozšírená predstava, stotožňujúca vysoké umenie s tradičným a populárne s moderným, sa ukázala ako nesprávna. Rovnako si všíma, že negatívne vlastnosti, ktoré sú pripisované populárnemu umeniu, ako napríklad podnecovanie k násiliu, neobmedzovanej sexuálnej aktivite, politickej pasivite apod., sú výsledkom neustáleho zdôrazňovania estetických aspektov, to znamená, že populárne umenie je považované za nízke, suterén kultúry, myšlienkovo nenáročné a nekritické voči politickému zriadeniu.

Prirodzenou sa však od začiatku javí otázka: čo vlastne charakterizuje rozdiel medzi vysokým a populárnym umením? Ak ich budeme považovať za protiklady, tak rozdiely spočívajú v: „(1) odlišné umělecké hodnoty, (2) početnosti publika a (3) odlišného způsobu tvorby a prezentace”. Na základe toho budú diela populárneho umenie spĺňať nasledujúce charakteristiky: „(1) Jsou vyráběna masovou technologií; (2) jsou určena relativně širokému publiku; (3) vyznačují se nízkou mírou umělecké hodnoty”.

Celá situácia v sociológii umenia sa však začne komplikovať ak do úvah zahrnieme tvorcov a publikum. Recipienti disponujú rôznym ekonomickým a kultúrnym kapitálom, dostali odlišnú výchovu, vzdelanie, pohybujú sa v rozdielnych vrstovníckych skupinách. Spôsobuje to rozličné ťažkosti pri chápaní diel a kódovaní jazyka, ktorým boli diela vytvorené. Nebudeme tu príliš rozvíjať odpoveď na otázku, ako často autori vedome nadbiehajú svojim recipientom, poznamenajme však, že za účelom dosiahnutia zisku musia myslieť na primeranú ľahkosť a zrozumiteľnosť svojich diel širokým vrstvám obyvateľstva. Istým spôsobom sa môže potom populárne umenie vnímať ako produkt pre masy a zaužíval sa preto pojem „masové umenie“ a „masová kultúra“. Tieto pojmy však zvádzajú k predstave priemerného diváka (diváka, poslucháča atď.), čo sa nedá empiricky dokázať, pretože priemerný človek jednoducho neexistuje. Ľudia sa dajú nielen zaradiť podľa demografických ukazovateľov (od veku až po etnikum), tieto ukazovatele môžu byť navyše kombinované. Niekedy sa zdá, že obrovskú rozmanitosť recipientov si uvedomujú skôr tvorcovia diel ako bádatelia. Bádatelia navyše podliehajú mnohým omylom, napríklad podceňujú publikum populárneho umenia a vyzdvihujú publikum vysokého umenia, posudzujú vysoké umenia z hľadiska najkvalitnejších a najznámejších (kanonických) diel, prehliadajú existenciu nepodarkov a naopak populárne umenie analyzujú na priemerných dielach, nevšímajú si mimoriadne diela pochádzajúce z týchto žánrov.

Isté riziko sociologického skúmania umenia je v relativizme, pretože spochybňovaním estetických súdov, ktoré recipienti vynášajú o dielach, môže dôjsť k prehliadnutiu zaujímavých a výstižných postrehov.