V jeseni roku 2004 bola po jedenásty raz udelená najprestížnejšia poľská literárna cena Niké. Dostal ju mladý prozaik Wojciech Kuczok za román Hnoj. Narodil sa roku 1972, a teda sa stal najmladším laureátom tejto ceny, ktorá odmenenému prináša okrem nezanedbateľnej finančnej kvóty aj veľkú popularitu a čitateľský záujem. To, že cenu Niké získala práve táto knižka, je príznačné z viacerých hľadísk: už to, že ju dostal mladý, tridsaťtriročný prozaik signalizuje, že v Poľsku sa završuje významná generačná výmena stráží; ak príslušníkov Kuczokovej generácie donedávna kritika označovala za „mladých vĺčikov“, dravých a priebojných, teraz je jasné, že sú to už zdatní vlci, s ktorými treba veľmi vážne počítať. Rovnako dôležité je aj to, čo nové táto generácia vnáša do literárneho procesu, aké hodnoty prináša a aké literárne postupy ponúka. Kuczokov Hnoj dáva zaujímavé odpovede práve na tieto otázky. Predtým autor vydal dve poviedkové knihy: Opowieści słychane (Oodpočuté poviedky, 1999) a Szkeleciarki (Kostlivice, 2002) a jeden zväzok poézie.

V Hnoji (2003) sa však už naplno prejavili Kuczokove literárne prednosti. Na prvom mieste treba zaznamenať, že sa v súvislosti s autorovou prózou začína hovoriť o tzv. „novom realizme“, čo je určite novým javom, najmä po dosť dlhom období dominancie experimentálnych, neveľmi transparentných a čitateľsky vďačných postupov. Kuczokov realizmus sa nezrieka výdobytkov modernej prózy, nájdeme tu výrazné hyperboly, štylizácie, voľné kombinácie rozličných prvkov reality, ba aj vizionárstvo a pohrávanie s metaforami, často dosť odvážnymi.

Hnoj je to vlastne história jednej meštiansko-inteligentskej rodiny z istého sliezskeho baníckeho mesta, rodiny určite netypickej, ale odzrkadľujúcej mnohé historické fakty a hlavne psychologicko-sociologické pravdy. V tej rodine je veľa zla, násilia, sadistickej krutosti, veľa pýchy i pokrytectva. Žije akoby v sebe, ale zároveň aj v konflikte so svetom okolo nej, so svetom sliezskych baníkov, proletárov aj lumpenproletárov. V troch častiach – Predtým, Vtedy a Potom – ukazuje autor jej patológiu a postupný rozklad a nakoniec priam apokalyptický zánik, akúsi implóziu do žumpy sveta. V centrálnej časti dominuje obraz násilia na malom dieťati, synovi starého K., ktorého otec kruto týra aj psychicky gniavi, v prvej je akási prehistória všetkých rodinných nerestí, v tretej čosi ako zaslúžený trest. Ale nie je to moralistika, autor nesúdi, ani sa neusiluje vzbudzovať súcit, len ukazuje, niekedy priam naturalisticky to, o čom sa v slušných rodinách nehovorí.

To, ako o tom všetkom autor hovorí, jeho rozprávačská verva, virtuózna práca s jazykom, využívanie jeho rozmanitých možností a vrstiev od stretu nárečových živlov s bežným jazykom až po hry so slovom, s jeho významami a premenlivým fungovaním. Táto dakedy uštipačná, krutá demytologizácia meštianskej rodiny i robotníckeho živlu, ktorý tu má ďaleko od nedávneho idealizovania, pôsobí očistne a inšpiratívne. Je to kus dobrej literatúry a škola slobodného rozmýšľania o človeku a svete.