Jedným z najšokujúcejších vydavateľských počinov roka 2005 v celej Bosne a Hercegovine je celkom určite kniha neuveriteľných memoárov srbskej (četníckej) prvej dámy Biljany Plavšić s názvom Svedočim (Vypovedám, Trioprint, Banja Luka 2005). Chladnokrvný vydavateľský zámer prosrbského politicky orientovaného vydavateľstva prekvapil takmer celú domácu verejnosť. Vojnový zločinec Biljana Plavšić v nej ukazuje svoju novú tvár- tvár neviniatka, obetného baránka, tvár ukrivdenej osoby, ktorá zrejme ako osoba nemá nič spoločné s tou brutálnou, chladnokrvnoe cynickou, vypočítavou a fašizoidne orientovanou fanatickou političkou z obdobia najväčších masakrov nesrbského civilného obyvateľstva v Bosne. Zrejme a snáď ide len o náhodnú zhodu mien týchto dvoch bytostí, pretože ak tomu tak nie je, pri čítaní tejto knihy musí zaručene ostať triezvemu čitateľovi znalému domácich pomerov (a tomu čitateľovi, ktorý má dokonca z uvedených vojnových rokov aj osobnú skúsenosť, o to viac) doslova rozum v hlave stáť.

V krajinách bývalej Juhoslávie sa zrejme udomácnila nová literárna kultúra, kedy najväčšiu predajnosť na knižnom poli budú zaznamenávať rôzne politické prvotiny ambicióznych a nádejných „mladých“ literátov. V tomto prípade literátov- vojnových zločincov. To, že pobyt vo väzení je dozaista nudný a nekonečný, je snáď každému jasné. Preto je treba takéto ničnerobenie vyplniť rôznymi aktivitami. Svjrázny spôsob si zvolili poprední politickí činitelia, ktorí sa zrejme rozhodli začať bilancovať svoje pestré a aktívne roky kariérneho života na bezosporu zaujímavej politickej scéne tej- ktorej krajiny. Slobodan Miloševič je spisovateľom už dávno. Radovan Karadžić, síce skrývajúc sa stále nevedno kde (čo je tiež istým spôsobom druh väzenia), má takisto za sebou bohatú spisovateľskú kariéru, no a taký Ratko Mladić, ktorého tak ako Karadžića „stihol“ podobný dobrovoľnoväzenský osud, sa už, závistlivo pozorujúc svojich kolegov- banditov, na literárnu kariéru údajne taktiež chvatom pripravuje.

Preto Biljana Plavšić za ostatnými rovnako nemôže rozhodne v ničom zaostať. Navyše, jej súčasný názorový postoj je úplne čitateľný: Plavšička sa potrebuje pred národom, ale i pred sebou úplne očistiť. Samozrejme, pracovným spôsobom slabochov je, že sa snažia všetku vinu zo seba rýchlo zmyť, hodiac ju tak na plecia niekomu inému. V tomto je Biljana dokonalá, to staré folklórne „ja nič, ja muzikant“ sa k ňou zvolenej sebaprezentácii perfektne hodí.

Keď sa čitateľ, ktorý len trošku premýšľa a sú mu zároveň úplne jasné historické okolnosti vojny v Bosne (1992-1995), vnorí do deja Plavšićovej autobiografickej knihy, už po prvých riadkoch s prekvapením a úžasom zistí, že táto Plavšićová, ktorú teraz v knihe spoznáva, je nejak záhadne diametrálne odlišná od tej, ktorá bola známa z čias bosnianskeho ozbrojeného vojnového konfliktu. Totiž, Biljana Plavšić skormútene a dojímavo vidí samu seba ako osobu, ktorá ostala svetom nepochopená. Osoba, ktorá sa snažila pre svoj (srbský, nie bosniansky) národ urobiť vždy len to najlepšie, teraz trpí za chyby iných. Skutočne, z pohľadu tejto „taktiežspisovateľky“ len ona je tá dobrá a všetci ostatní sú (ako inak) zlí. Romantická spisovateľka nás vnára do deja svojej prvotiny, akoby vystrihnutej z červenej knižnice, vyslovene rovnými nohami, za ľúbozvučného kriku, plaču a kvílenia utrpeniachtivých nesrbských obyvateľov Bosny a Hercegoviny, a tiež za súčasného zvukomalebného hudobného supportu v podobe oslňujúco dokonalých výbuchov granátov, rachotu samopalov či použitia ťažkej obrnenej techniky. Toto všetko je Plavšićovej srbská idylka. Pozoruhodné, keby to však aspoň trochu korešpondovalo s realitou.

Na druhej strane, vznikom (a teda napísaním ) tejto knihy Biljana Plavšić rozhodne dokázala, že jej spisovateľské ambície sú veľké- ako autorka sci- fi románov by sa rozhodne na knižnom trhu vo veľkom štýle dokázala uživiť. Totiž, za svoje umelecké (?) výplody v knihe uvedené by sa rozhodne nemusela hanbiť. Jej fantazmagórie sú dokonca ohurujúce. Plavšička síce nevyniká literárnym talentom (a tobôž nie štylistickou zdatnosťou), avšak túto nepríjemnú skutočnosť koriguje značnou dávkou umeleckej fikcie. Tak napríklad tvrdenie obsiahnuté v knihe, že Radovan Karadžić v súčasnosti a už dlhodobo tajne spolupracuje s medzinárodným vojnovým tribunálom pre zločiny v bývalej Juhoslávii (ICTY) v Haagu, šokuje verejnosť po celom svete, nehovoriac už o prekvapení samotných haagskych úradníkov. Pre Plavšićovú však nie každý vojnový zločinec je zlý- kým trebárs Srb Karadžić,

„Keď je na pretrase Radovanovo správanie, ničomu sa nedivím... je človekom, ktorý nikdy nebol pripravený priniesť obeť, ktorý je vo svojej podstate zbabelec...“

alebo jeho kolega Krajišnik

„.Medzitým, následné udalosti ukázali, že tento človek je životu nebezpečný, ak sa mu niekto postaví do cesty...“

či (zosnulý) bosniansky moslimský vodca Izetbegović

„Jedná sa o výnimočne prefíkaného bezohľadného fanatika... existovali aj ďalšie historky o jeho schopnostiach klamať, o jeho zapredaniu sa špinavým metódam a vśetko to zakrýva a klame týmto spôsobom, spokojným výzorom, rozvážnym správaním sa človeka so životnými skúsenosťami a zásadami...“

sú pre ňu stelesnením všetkého zla, Ratko Mladić, do ktorého, ako sa dá postrehnúť medzi riadkami, sa Biljana definitívne a osudovo zamilovala (ak s ním nemala rovno i pomer),

„Spoznal ma, ale aj ja jeho v mnohých, ťažkých situáciách.... Bol od prírody inteligentný človek... Všetky najlepšie hodnotenia boli na jeho strane... Nikdy nezistil, že som ho volala Hnevko... bol to veľký človek... po fyzickej i morálnej stránke solídny, mocný a statočný...“

bol naopak, napriek všetkým zverstvám, ktoré svojim verným krvilačným vojenským beštiám nariaďoval, pre ňu obrazom dokonalosti, dobroty a zbožnej úcty. To, že ako sa dozvedáme, jedného z najväčších vojnových zločincov (Željka Ražnatovića) Arkana spoznala Plavšićová za komického okamihu, kedy si myslela, že Arkan nie je prezývka človeka, lež názov dediny, už nemôže nič zmeniť na vyrieknutí jediného súdneho slova nad týmito sem tam aj „humorne“ ladenými fabuláciami- výrazu nonsens. Pri takýchto paradoxných hodnoteniach tvorcu diela zostáva kritik na pochybách, pokiaľ vlastne až siaha fikcia (autorský zámer) a kde už začína choroboplodná schizofrenická demagógia.

Čitateľ má v podstate len dve možnosti pri zamyslení sa nad úsudkom a dojmami z čítania tejto knihy: buď je Biljana Plavšić úbohá (naivná, či ba až naivne hlúpa) žena, ktorá bola „iba“ v nesprávny čas na nesprávnom mieste a schytala tak ako sa hovorí „plnú dávku“ smoly, keďže sa na ňu- nevinnú to osobu všetko to zlé hodilo aj za iných (tu však zrejme pôjde o hlboko naivného čitateľa), alebo je Plavšićová chladnokrvná cynická zver, ktorá nemá problém klamať celý svet, vrátane samej seba.

V každom prípade, novodobá memoárová literatúra dostala vznikom tohto diela obrovskú facku, asi rovnako silnú ako zaucho, ktoré musí nehorázne bolieť celú pospolitú čitateľskú verejnosť.