KARADŽIĆ SO SVITANÍM ODCHÁDZA DO PALE: V tých dňoch, ale nespomínam si na dátum, mi volali z Vraca (periféria mesta, ale blízko môjho činžiaku), z policajnej stanice a hovorili mi, nech prídem, že ten objekt je pod našou kontrolou a že sa tam nachádzajú Koljević, Karadžić a iní: rozhodla som sa, že pôjdem. Nestrieľalo sa moc. Keď som tam prišla, chodba bola zatarasená množstvom kufrov. Zastihla som tam celé rodiny Karadžićovcov, Koljevićovcov a Dutinovcov, nespomínam si, či tam bol aj Krajišnik. Myslím, že z druhej strany už odišiel do Pale. Vysvetlili mi, že čakajú na autá, aby sa presunuli do Pale, ale niektorí už odišli skôr. Pýtajú sa ma, či chcem ísť s nimi, že autá prídu do pol hodiny. Počas toho, ako sa pripravovali a organizovali presun do Pale, dalo sa predpokladať, že už tu došlo k predchádzajúcim dohovorom a plánovaniu odchodu, o ktorých som ja nič nevedela. Lenže nielen ja, ale tiež ani iní členovia Rady strany, osobitne predseda Leovac, ktorý kôli tomu bol potom niekoľko mesiacov vo veľmi ťažkej situácii.

Už vtedy dochádzalo k prejavom nezodpovedného správania sa predsedu strany Karadžića k ľuďom, ktorí práve kôli strane vystavili seba a svoje rodiny veľkým životným nebezpečenstvám.

Prišli autá, napchali sa do nich aj s kuframi a opustili Sarajevo a najmenej 180 tisíc Srbov nechali napospas Alijovým zločincom. Toto stiahnutie sa zo Sarajeva do Pale bolo jedným z najväčších chýb, ale bolo ich ešte veľa, ktoré múdre vedenie (Radovan a Momo) urobilo. Aspoň keby sa boli stiahli do Ilidže. Pretože Ilidža je Sarajevo a celú dobu bola pod kontrolou Srbov. Lenže, tu sa bojovalo, tu sa strieľalo, a to Radovan nemohol vystáť, on bol zbabelec. Aj Daytonský dohovor by potom inak riešil otázku delenia Sarajeva, a Milošević by tak v Daytone nemohol v tomto prípade pri fľaške whisky povedať: „Alija, nech je teda Sarajevo tvoje, celú vojnu si v ňom bol.“

(10) HRDINA MLADIĆ A ZBABELEC KARADŽIĆ: Generála Ratka Mladića, veliteľa Generálneho štábu Armády Srbskej republiky v Bosne (VRS), som spoznala dva týždne po odchode do Pale. Poslal návrh, aby sme sa stretli v kasárňach „Lukavica“. Nie som taký formalista, aby som premýšľala nad tým, že týmto pozvaním porušil všetky pravidlá slušného správania. Zo služobného uhla pohľadu, ja ako člen Predsedníctva som bola nad ním, ale viac sa prehrešil o ďalší jeden- dva body, pretože- som od neho staršia a som žena. Nikomu som nepovedala, kam idem. Cestujúc k Lukavici premýšľam o jeho postupe a predstavujem si, že stretnem ctižiadostivú a arogantnú osobu, namysleného komunistického generála. Výzor jeho zovňajšku potvrdil moje predpoklady.

Neskôr sa všetko zmenilo. Spoznal ma, ale aj ja jeho, v mnohých ťažkých situáciách. Bola som vždy otvorená, doslova čo na srdci, to na jazyku, dozerajúc na to, aby sa chyby mohli napraviť, ak je známa celá pravda. Bol od prírody inteligentný človek, všetkými masťami mazaný, čo mi občas prekážalo. Jedna vrstva arogancie, ktorou disponoval, zrejme zodpovedala povahe vojenského veliteľa.

Porovnávanie medzi Karadžićom a Mladićom bolo nevyhnutné. Všetky najvyššie hodnotenia boli na Mladićovej strane. Nikdy nezistil, že som ho volala „Hnevko“. Ten sympatický trpaslík z rozprávky „Snehulienka a sedem trpaslíkov“, namyslený, ale dobrý, mu bol podobný. No bol to veľký človek. Mnohokrát po vojne, ale i teraz si kladiem otázku, ako sa tento človek, ktorý je po fyzickej i morálnej stránke solídny, mocný a statočný, môže skrývať. To nie je pre neho. On má pred Haagskym tribunálom brániť národ, svojich vojakov, aj za cenu vlastného obetovania sa. Keď je na pretrase Radovanovo správanie, ničomu sa nedivím. Je s ním v úplnej harmónii- či skôr kontraste: je človekom, ktorý nikdy nebol pripravený priniesť obeť, ktorý je vo svojej podstate zbabelcom.

(11) Karadžić mi povedal, že ma zabije: Ako rástla Radovanova a Momova moc, strach poslancov postaviť sa proti ich mysleniu bol čoraz väčší. Niekoľko z nich bolo odvážnych, otvorených, väčšinou to boli poslanci z Krajiny. Ale nech nehovorím o Dodikovi a jeho nezávislých poslancoch. Spomínam si aj na jedného poslanca Veselinovića, z Pale bol alebo z Sokoca, tento človek otvorene vyjadril svoje názory. Neskôr zomrel pri dopravnej nehode.

Prvé vyhrážky mi boli doručené koncom augusta 1992 a i počas vojny sa s nejakými prestávkami opakovali. Boli dokonca aj pokusy priameho ohrozovania života. To mal na starosti Momčilo Mandić, s odobrením Radovana a Moma, a po skončení vojny mi Radovan jasne povedal, že ma zabije, buď mňa alebo syna môjho brata. Vteda som sa presvedčila, že tí ľudia, ktorí mi predtým hovorili, že sa boja o členov svojich rodín, o svoje deti, hovorili pravdu.

PODOBNOSŤ MILOŠEVIĆA A KARADŽIĆA: A tak prišla noc, je neskorá jeseň a tma už skoro prichádza. Radovan mal záujem na tom, aby sa konalo nejaké stretnutie, na ktorom som ja informovala o transporte Srbov a o nejakých údajoch, ktoré som sa od nich dozvedela, ako aj to, kto všetko bol v autobuse. Nejako dokážem pochopiť, že Momo sa nezaujíma o týchto ľudí, on je zo Zabrđa, a nie zo Sarajeva a tak tam nikoho nepozná, ale nemohla som pochopiť nezaineresovanosť toho druhého.

Takmer po 12- tich rokoch, také isté správanie som videla u Slobodana Miloševića vo väzení Schwenningen. Obidvaja cítia akurát bolesť svojej rodiny a nikoho iného. Keď sa spomínali mená, obzvlášť Miloševićovej manželky a jej eventuálne spojenie so Stambolićovou vraždou a keď hovoril o svojom synovi Markovi, svojej rodine, pozoruješ, že ten úbohý človek má cit, spoznávaš človeka, ktorý dokáže trpieť, ktorý sa bezhranične postaví na obranu svojej rodiny. Jednoducho by mi bolo milé, keby sa v tom tele dala odhaliť i duša. Ale okrem toho úzkeho kruhu jeho rodiny neexistuje nikto, za kým by sa zachvel čo i len jeden článok jeho nervového systému. Keď je reč o iných ľuďoch, oni nie sú hodní jeho pozornosti, nehovoriac už o tom, že by mohol cítiť cudziu bolesť ako svoju vlastnú. Ako keby mu v žilách ani netiekla krv, lež nejaká ľadová tekutina.

Sledujúc Miloševića, a predtým Radovana, som zhodnotila, ako veľmi sú si podobní, ako sú neschopní súcitiť s druhými, a roky o ktorých hovorím, boli rokmi utrpenia, hrôzy a strachu. Istým spôsobom ich ľutujem. Ak som ja v tomto ďalší extrém, aj tak je to lepšie ako byť „tatko“, alebo „gazda“, či „šéf“, ako Miloševića volali, alebo byť ako jeho kópia Radovan. Krajišnik sa v tomto od nich podstatne líšil.