Aj Karadžić bol členom Komunistickej strany: Karadžić bol veľkým majstrom na tribúnach. Zovňajškom prijateľný pre Srbov (ale pre toto obdobie a príležitosť), jeho reč bola plynulá a zasahovala do najintímnejšieho cítenia národa. Mnoho sa toho nasľubovalo. Tak ako aj ostatní, aj ja som mu verila. Myslela som si, je to seriózny a zodpovedný človek a určite existuje reálny základ pre jeho sľuby. Keď si len spomeniem na tú poviedku o „dobrých hospodároch“. Keď o nich hovoril, myslela som na ľudí podobných môjmu dedovi Dionýzovi, váženom a zámožnom človeku, ktorý pred 2. svetovou vojnou, pracujúci so svojimi synmi, pracujúci poctivo a bez oddychu, nadobudol veľký majetok a ktorý s dávkou hrdosti hovoril, koľko toho roku „dal kráľovi a krajine“, mysliac na daň. Tá suma hovorila o jeho úspešnom obchodovaní, ale aj o jeho zodpovednosti k štátu. Môj model úspešného, dobrého hospodára bol takýto, ale Radovanov úplne iný. Jeho model je prospechár, ktorý sa neregulérnym spôsobom za jednu noc obohatí. To sú tí, ktorí sa, nevážiac si zákony a nariadenia a využívajúci vojnový stav a tragédiu svojho národa, kupčiac s humanitárnou pomocou, stali milionármi za dva- tri mesiace. Takí ho fascinovali. Ich obdivoval, s nimi sa kamarátil a išiel v ich šľapajách.

Našim kandidátom na predsedu parlamentu bol Momčilo Krajišnik. Prvýkrát som ho stretla 21. novembra 1990, na slávnosť krstenia Karadžića- Aranđelovdan (Deň sv. archaniela Michala, bojovníka proti zlu, pozn. prekladateľa). Toto stretnutie tu musím opísať. Prišiel neskôr, keď už všetci hostia čakali na slávnostnú hostinu. Niektorých z nich som spoznávala- kolegov Ljiljanu a Radovana z kliniky.

(5) KRAJIŠNIK ČLOVEK ŽIVOTU NEBEZPEČNÝ: Vošiel pre túto príležitosť nevhodne oblečený a sedel niekde v úzadí. Zdá sa mi, že ho ani ostatní nepoznali, a nielen ja. Ruky položené v lone a hlavu spustenú, pohľadom blúdil po podlahe a máločo hovoril. Sem- tam zodvihne pohľad, ale oči sa nedajú rozpoznať od obočia, lepšie povedané od jediného obočia, ktoré sa nad očami nadvihlo ako strecha. A od obočia po bradu je všetko nejako nedokončené, osobitne brada. Čudný, ponurý človek. Pýtam sa Radovana: „Kto je to“, a on šepce: „Dobrý Srb. Sirota, manželku má ťažko chorú, on je našim kandidátom za predsedu parlamentu.“

Nemohla som uveriť, že tento človek má byť Speaker of the Parliament. Musí mať nejaké osobitné schopnosti, ktoré sa nedajú uvidieť na prvý pohľad, ale aj tak, má podobu ďaleko od civilizovanej. Opäť sa pýtam, odkiaľ ho Radovan „vytiahol“. Omnoho pozdejšie, keď som v máji 1992 utiekla zo Sarajeva, počula som, že Radovan a Momo sa spolupodieľali na nejakých nezákonných obchodoch a že si za to odsedeli vo väzení viac než rok. Medzitým, následné udalosti ukázali, že ten človek je životu nebezpečný, ak sa mu niekto postaví do cesty. On nebol len predsedom parlamentu, bol v ďalších rokoch a udalostiach človek, ktorý ťahal za všetky nitky, v mnohých situáciách on bol prvý a Radovan až druhý. Predovšetkým oni, táto dvojka, rozhodovali o všetkom. Často som sa pýtala, aké sú vzťahy medzi nimi, či sú oddaní jeden druhému. Myslím, že existujú ľudia, ktorí dobre poznajú tie vzťahy Momo- Radovan.

ĽSTIVÁ POLITIKA ALIJU IZETBEGOVIĆA: Keď bol Alija väzňom vo Foči, sústreďoval okolo seba moslimských väzňov a nahováral ich, aby od väzeňskej správy vypýtali jednu miestnosť pre modlitby. Toto neustále opakoval, predkladajúc každý deň nové argumenty, až kým nedocielil súhlas ostatných. On napísal žiadosť a dal ju ostatným, nech sa podpíšu. O niekoľko dní boli všetci potrestaní pobytom na samotkách, iba Alija nie, ktorý sa, ako zvyčajne, prechádzal po väzeňskom dvore. O čo sa jednalo? Ukázalo sa, že on jediný tú žiadosť nepodpísal.

Existovali aj ďalšie historky o jeho schopnostiach klamať, o jeho zapredaniu sa špinavým metódam, a všetko to zakrýva a klame týmto spôsobom, spokojným výzorom, rozvážnym správaním sa človeka so životnými skúsenosťami a zásadami. Všetko bolo správne, ale i stokrát horšie. Jednalo sa o výnimočne prefíkaného, bezohľadného fanatika, ktorého aj jeho kolega z parlamentu Šefer Halilović dobre opísal v knihe „Ľstivá stratégia“. Aj ja som si na začiatku, ostatne ako väčšina, myslela, že Alija Izetbegović si zasluhuje úctu nielen ako prezident, ale v prvom rade ako človek.

(8) Myslela, že Arkan je dedina pri Bijeljine: Po 22. hodine, 2. apríla 1992, zazvonil v mojom byte telefón. Vždy som sa bála nočných volaní, mysliac na moju mamu, ktorá bývala zo dňa na deň bezmocnejšia. Ale ten deň som bola do neskorých hodín s ňou a cítila sa dobre, nebolo potrebné, aby som pri nej ostala i v noci. Zodvihnem slúchadlo, ozve sa plukovník Janković a hovorí: „Viete pani Plavšićová, tí vaši ľudia, ktorých ste poslali, boli zajatí a sú v nebezpečenstve“. Nemám slov, aby som opísala moje prekvapenie. Všetko čo hovoril mi bolo úplne neznáme a tak som mu dávala otázky, v prvom rade nech mi objasní, „ktorí naši“. Odpovedal mi, že Predsedníctvo poslalo do Bijeljiny jednu delegáciu v zostave Abdić, Doko a Simović a diví sa, že ja o tom nič neviem. Myslím, že to pripravil sám Izetbegović. Janković hovoril, že sú zatknutí a ja som sa ho pýtala, kde sa nachádzajú. On odpovedal, že u Arkana.

STRETNUTIE S ARKANOM: Tak trochu poznám okolie Bijeljiny, ale nikdy som nič nepočula o tej dedine, tak som sa ho pýtala, kde sa to nachádza. On mi odpovedá, že to nie je miesto, že je to človek. Ostala som totálne prekvapená a pýtam sa ho- aký človek, a Janković odpovedá- „nebezpečný“ a ďalej sa ma pýta a diví sa, ako je možné, že som nikdy nepočula o Arkanovi a pýta sa ma, či aj niekedy čítam bulvár. Povedala som mu, že horko- ťažko stíham čítať normálnu tlač. Prišli sme k spoločnému záveru, že túto trojicu musíme vytrhnúť zo zajatia čo najskôr. On hovorí, že v tom nemôže nič urobiť a nech sa ja pokúsim. Chcela som to skúsiť, ale kde nájsť tú osobu. Janković mi dal telefónne čislo na okres.

Na moje volanie sa niekto ozval a hovorí, že ma hneď spojí s veliteľom. Opäť som ostala prekvapená, tak to je nejaký veliteľ! Ešte pred piatimi minútami som ani netušila, že existuje niekto s takým priezviskom, a teraz zisťujem, že ide dokonca o veliteľa. Ale veliteľ čoho, koho? Všetko toto sa mi preháňalo hlavou počas čakania, kým ma s ním spoja. A Arkan sa ozval a jedným dychom hovorí, že si ma ctí a má ma rád. Ja sa mu ospravedlňujem a hovorím: „Pán Arkan, ja vás nepoznám, ale ak si ma vážite a máte ma radi, okamžite pustite tých troch, ktorí sú vo vašom zajatí. Oni musia byť zajtra v Sarajeve. Ak sa tak nestane, skonči zajtra stovka Srbov vo väzení.“ Prisľúbi, že to urobí, ak, ako hovorí „už nečuchajú fialky“. Veď čo to pre neho znamenalo? „Chcem ich zajtra ráno vidieť,“ takmer prikazujem. Tak prebiehal môj rozhovor s mne neznámym človekom, nebezpečným, a ako hovoril plukovník Janković, veliteľom.

Bola len malá nádej, že ich pustí, pretože- kto som bola ja pre neho, aby som mu čokoľvek prikazovala. Za 10- 15 minút sa toho toľko neznámeho, divného a nebezpečného na mňa zosypalo, nemohla som sa z toho rozhovoru spamätať. Pomodlila som sa k Bohu, aby sa všetko dobre skončilo, lebo len on to mohol zariadiť. Ráno pred ôsmou hodinou som bola na Predsedníctve a šla som rovno do Abdićovej kancelárie. Fikret, stojac nahnutý nad nejakou šálkou, jedol burek. Ja vchádzam a pripomínam mu ramadánsky pôst, keďže viem, že sa postí. Som ale šťastná, že je nažive a že mu chutí jesť. Neskôr došiel i Doko. Celú trojicu pustil Arkan a povedal im, že mne sa majú poďakovať, že sú živí a zdraví. Bolo zaujímavé počúvať ich príbeh.

Neskôr, na zasadaní predsedníctva som obrátila pozornosť na správanie sa Izetbegovića, ale tiež na to, čo hovorí. Dalo sa vidieť, že nie je nadšený výsledkom príhody, ani to nebol schopný zakryť. Nevydaril sa mu plán pokusu o zbavenie sa trojice ľudí, ale tak, aby za to boli obvinení Srbi. Vo Fikretovi vždy videl konkurenta a nikdy mu neodpustil, že vo voľbách dostal viac hlasov ako on, čo mu dal aj jasne najavo pri príležitosti Alijovho výberu za šéfa predsedníctva. Doko, minister obrany, Chorvát, ktorý mu nikdy nebol slepo oddaný ako napr. Kljuić a ktorý by v časoch, ktoré nastávali mohol prekážať, a o Simovića, podpredsedu vlády, Srba, sa nestaral. Alija ich poslal do Bijeljiny (neurobilo to predsedníctvo) s týmto zámerom, ale ten zámer bol neúspešný. Kto za to mohol? Ja, ktorá som verejne bola proti predĺženiu jeho mandátu a ktorá som dokázala zachrániť týchto ľudí. A nevydaril sa mu teda ani plán obvinenia Srbov z vraždy.