Aj keď patrí Irfan Horozović v Bosne a Hercegovine k najuznávanejším autorom a spomedzi ostatných domácich tvorcov je jedným z tých, ktorí sú dostatočne známi i čitateľskej obci mimo hraníc vlastnej krajiny, pri nazrení do histórie prekladov diel tohto autora do slovenčiny či češtiny zisťujeme, že ich je viac než žalostne málo. Konkrétne jedinou knihou, ktorá doteraz bola preložená, je práve zbierka poviedok Iluzionistov hrob a levitujúca žena z roku 1994.

K tomu treba dodať, že aj keď je pochopiteľne chválihodnou snaha vydavateľstva a tiež prekladateľa priblížiť aspoň nejakým dielom tvorbu tohoto autora v slovenskom jazyku, bohužiaľ, nedá sa povedať, že by sa v tomto prípade jednalo o práve reprezentatívny výber z jeho tvorby. Uvedená zbierka vyšla prvýkrát v Belehrade roku 1991, enormne veľký úspech nezaznamenala, napriek tomu hneď o tri roky neskôr (na tú dobu nezvykle promptne) sa v preklade objavila na Slovensku. V tomto prípade sa prekladateľského žezla ujal skúsený prekladateľ z južnoslovanských literatúr, Karol Chmel, človek, ktorý na svojom konte má množstvo ocenení práve za preklady diel z literatúr krajín bývalej Juhoslávie či taktiež za preklady z iných jazykov (predovśetkým z poľštiny). Preto po stránke kvality sa nedá uvedenému prekladu snáď nič vytknúť.

Ako už bolo spomenuté, samotné dielo pri svojom vzniku v origináli nezaznamenalo príliš veľký ohlas, keďže autor Horozović ho skôr poňal ako istú literárnu štylizáciu či kompiláciu všakovakých avantgardných postupov, ktoré sa mu už v minulosti osvedčili při písaní iných svojich lepších, ale i, s odstupom času konštatujúc, horších diel.

14 kratších prozaických textov tvorí túto pomerne útlu zbierku, pričom práve nebudia dojem príliš veĺkej kompaktnosti. Je vśak taktiež pravdou, źe Irfan Horozović nie je práve ľahko čitateľným autorom, jeho myšlienkové pochody i prekvapivé literárne a dejové zvraty môžu samotného čitateĺa veľmi ľahko vyviesť z dojmu, že vie, o čom číta.

Vo všeobecnosti sa dá povedať, že Horozović píše vždy a zásadne o realite, ktorú umelecky zmierňuje fikciou. Malé fragmenty svojho života, záblesky mysle, ktoré na okamih osvetľujú autorovu obrazotvornosť, sú priamo prenášané a reflektované v jeho tvorbe. Častokrát veľmi krátke príbehy zbierky pôsobia preto práve ako výňatky zo všedného života kaźdëho z nás, avšak sú opisované spôsobom autorovi vlastným. Ten stihne príbeh rozohrať, aby ho v najlepšom, keď sa čitateľ horko- ťažko konečne naplno vmiesi do deja, stihol aj ukončiť, častokrát strohým, až neobyčajne obyčajným koncom. Príbehy tak dostávajú nádych nedokončenosti, akoby autor len kamsi na chvíľu odbehol. Práve Horozović priniesol do bosnianskej literatúry nový spôsob písania. Kým predtým uhladené a štandardné texty domácich autorov mali štandardnú výstavbu, Horozović porušuje všetky kompozičné postupy v prospech oživenia svojich príbehov. Ako to však niekedy býva, menej je niekedy viac, a tak i Horozović stihne to najdôležitejšie stroho vypovedať, ponechajúc nadmerný priestor čitateľovej fantázii.

Napriek uvedenému, nie všetky príbehy majú punc avantgardy. Časť zbierky tvoria aj príbehy, ktoré sa viažu k autorovej dávnejšie vymyslenej veľkej literárnej kompozícii: fiktívnej rodine Talchovcov, o ktorých životných osudoch už predtým napísal svoju literárnu epopeju Talhe ili šedrvanski vrt (Talchovci alebo Záhrada fontán). Talchovci na rôzny spôsob ožívajú so svojimi životnými starosťami a radosťami aj tu, dokonca svoj literárny priestor dostáva aj samotná tajomná, mystická, záhadami opradená Záhrada fontán, v ktorej sa tak znova začínajú diať čudotvorné veci a ktorá opäť začína žiť svojim rušným, ale pred celým svetom utajeným a legendami opradeným sci- fi životom.