V priebehu roka 2003, v pražskom vydavateľstve LN, sa ako jedna z najnovších lastovičiek v špeciálnej edícii Dějiny států, objavila dlho očakávaná a prepotrebná publikácia Dějiny Makedonie. Po tom, čo sa v roku 2001 v rovnakej edícii dostalo na trh syntetické kompilačné dielo autorského kolektívu okolo historika Miroslava Šestáka Dějiny jihoslovanských zemí, zdalo sa, že dejiny Balkánu a jeho jednotlivých južnoslovanských republík sú definitívne na dlhšie obdobie kvalitne spracované v jednej súbornej štúdii.

Avšak, podľa predpokladu, kedy sa v uvedenej edícii kládol dôraz na spracovávanie a vydávanie histórií jednotlivých krajín, došlo po Dějinách jihoslovanských zemí v roku 2002 taktiež k publikovaniu Dějin Bulharska, historika, balkanistu a slavistu Jana Rychlíka. Už v tejto knihe sa nastoľovala okrem bulharistickej tézy tiež problematika macedonizmu v širších dejinných súvislostiach. Málokto však predpokladal, že práve dejiny macedónskeho národa, ktorý na európskom štátnom poli ešte stále patrí medzi nováčikov, budú tak skoro a promptne, pri zachovaní istého kvalitatívneho štandardu, zahraničnou historiografickou redakciou objektívnym prístupom spracované.

A práve vedecká objektivita spracovania sa zdá byť pri uvedenom titule jedným z nosných hodnotiacich faktorov. Rychlíkove Dějiny Makedonie sú totiž jednoznačne prevratným dielom. Často sa stáva, že za najlepšie a najzasvätenejšie dejiny národa sú považované domáce, vnútroštátne, akademicky spracované publikácie. Macedónskymi dejinami v celosti a úplnosti sa doteraz zaoberali hlavne a predovšetkým vedecké a odborné kruhy v rodnom Macedónsku - tie však tak, ako je to bežné pri domácich spracovaniach histórie, podávali túto históriu častokrát takpovediac z vlastného uhla pohľadu. Nedá sa síce povedať, žeby za každú cenu a v každom prípade muselo nutne ísť o spracovania a štúdie propagandistické či inak zaujaté, nezriedka sa však možno stretnúť s istým masírovaním historických súvislostí z národného, ba až nacionalistického uhla pohľadu.

Zahraniční, inonárodní vedeckí pracovníci majú v tomto ohľade voľnejšie ruky - ich historické náhľady majú väčšiu šancu byť poctivo objektívne a dokázať tak vyložiť problematiku bez zbytočnej snahy zakomponovávania nacionalistických teórií, vízií a ideí. Presne tak sa o to snažil aj autor Jan Rychlík. Iste, jeho pozícia sa jednoznačne ukazovala ako neľahká - častokrát tendenčné a jednostranné spracovanie štúdií, z ktorých pre svoju prácu autor čerpal, ponúkala isté riziko zatlmenia odborného historického náhľadu aj skúsenému odborníkovi. Navyše, autor, ako už bolo spomenuté, pred časom pripravil na vydanie Dějiny Bulharska, čo už samo o sebe vzhľadom na stále prebiehajúce, nielen čisto odborné súperenie bulharských a macedónskych historiografií a historiografických redakcií o pôvode a prináležnosti Macedónska, mohlo posunúť celkovú výslednú komunikáciu Dějín Makedonie k tzv. bulharskej vízii.

Je pochopiteľné, že história macedónskeho národa sa dá smerom k minulým storočiam, ba i hlbšie dozadu, zadefinovať a prezentovať len v rámci spoločenstva a príslušnosti k ďalším národom a národným celkom či i väčším komunitám, štátnym útvarom a zriadeniam, z čoho jasne vyplýva, že samotné Dějiny Makedonie v úzkom, prvoplánovom zmysle slova a uhle pohľadu by mohli časovo zaberať a postihovať len obdobie nedávno minulé- s ohraničením 20. storočia. Macedónsko a jeho dejiny vždy stáli v úzkom centre boja privlastňovacích a expanzívnych tendencií a snáh okolitých štátov a mocností - predovšetkým grécki a bulharskí historici si osobovali právo v minulosti, ale ešte čiastočne i dnes, výskumne pracovať s touto krajinou iba ako súčasťou svojich, národných územných nárokov a zadelení. Samotní macedónski dejatelia z nám známych historicko-kultúrnych súvislostí názorovo oscilovali medzi týmito inonárodnými a agitačnými a propagandistickými vplyvmi. Ukazovala sa tak aj istá schizofrénia, vychádzajúca z vnútra macedónskeho národa, čo taktiež značne komplikovalo a dodnes komplikuje otázku definície postojov k uvedenej problematike.

Jan Rychlík sa tak musel zo svojho pohľadu európskeho, moderného historika elegantne postaviť k všetkým týmto okolnostiam, čo sa mu aj podarilo. Jeho odborný postoj je v tomto ohľade jednoznačne prehľadný a hmatateľný, veď ako sám výstižne a vyčerpávajúco píše v predhovore k svojim Dějinám (parafráza): dejiny Macedónska nemožno písať ako dejiny štátu, ale ani ako dejiny národa, keďže tieto dejiny sú jednak dejinami územia historického Macedónska, jednak dejinami vývoja jednotlivých etnických skupín obyvateľstva žijúcich na tomto území a napokon sú to vlastne aj dejiny postupnej emancipácie slovanského obyvateľstva Macedónska v smerovaní a intenciách nového, juhoslovanského národa. S touto autorovou jasne zadefinovanou metodikou slúžiacou ako základné tézy a metodologické postupy pri spracovaní tematiky národných macedónskych dejín sa nedá inak, než takmer bezvýhradne súhlasiť. Minimálne z pozície súčasnej modernej a nezaujatej historiografie.

Samotné Dějiny Makedonie, v zmysle časového vymedzenia, rozdelil autor J. Rychlík do ôsmych kapitol: od počiatočného vydelenia a samotnej špecifikácie a určenia územia dnešného Macedónska v najstaršom možnom hmatateľnom období praveku a staroveku, recepcii teritoriálneho členenia tejto oblasti v časovom úseku stredoveku, osmanskej hegemónie, či postavení Macedónska od konca 19. storočia (od Berlínskeho kongresu po osciláciu národa a štátu v srbsko-bulharsko-gréckych intenciách) cez 2. sv. vojnu a obdobia integrácie v spoločnej juhoslovanskej federácii, až po vznik a fungovanie ako samostatnej, nezávislej a novo sa formujúcej republiky (v najnovších historických súvislostiach po roku 1991), sa tak môžeme zoznámiť s uceleným pohľadom na históriu a dejiny mladého macedónskeho národa v štátoprávnych dobových pozíciách. Samostatný priestor v podobe 9. kapitoly venoval autor tzv. macedónskej otázke v intenciách českej a slovenskej politiky 20. storočia a vzájomným vzťahom medzi týmito štátmi a etnikami.

Čo je však tiež veľkým prínosom tejto publikácie, je pomerne podrobne spracovaná bonusová 10. kapitola, zaoberajúca sa dejinami kultúry súčasného i historického územia Macedónska. Autorom tejto rozsiahlej kapitoly, ktorá tvorí takmer pätinu celej knihy, je mladý pražský macedonista Miroslav Kouba: jeho dlhodobá špecializácia na poli výskumu v oblasti balkánskej a konkrétne macedónskej kultúry v takmer všetkých svojich smeroch žne prvé plody úspechu autorovho záujmu práve v práci Dějiny Makedonie. Skutočne podrobný a vyčerpávajúci pohľad na túto oblasť od čias kultúry praveku a staroveku, zaujímavého obdobia stredoveku (kedy sa na území Macedónska udialo najviac podstatných udalostí v oblasti prvotného skutočného formovania kultúry- predovšetkým literatúry, čo dalo pevný základ pre jej ďalší rozvoj a rozmach), charakterizovaného hlavne cyrilometodskou (pocyrilometodskou) misiou a bogomilskými vplyvmi, až po novšie kultúrne dejiny, samozrejme, nezabudnúc na navýsosť dôležitý medzník v macedónskych kultúrnych dejinách - obdobie národného obrodenia a formovania jazykovej otázky. Koubovým kultúrnym dejinám nemožno naozaj takmer nič vytknúť, snáď len už v dnešnej dobe až veľmi tradičný, zaužívaný, obľúbený a často preberaný, ale zato mierne prežitý a i trošku nesprávny postoj a náhľad na chronológiu, alebo skôr na konkrétnu dôležitosť a významovú opodstatnenosť hodnotenia dejín macedónskej kinematografie a jej konkrétnych filmových diel.

Pri komplexnom pohľade na Dějiny Makedonie a pri hodnotení danej publikácie nemožno inak než prejaviť nadšenie, že takáto kniha na území Českej republiky vôbec uzrela svetlo sveta. Skutočne, ide o prehľadnú a kompletnú modernú vedeckú prácu ako i o kvalitný výstup vedeckého úsilia: na českom území sa ňou macedonistika výrazne posúva ďalej, naberajúc zrejme druhý dych a vietor do plachiet. Navyše, popri knižných výstupoch ďalších macedonistov (predovšetkým neúnavného odborníka Ivana Dorovského a jeho značný počet vlastných prác a štúdií a tiež vydavateľských aktivít v oblasti macedonistiky) táto kompaktná historická štúdia rozširuje portfólio všetkých materiálov k problematike, dajúc tak pevný, kvalitný a hmatateľný hutný základ pre štúdium a nástup vedeckého bádania a úsilia najnovších generácií mladých macedonistov, z ktorých by už čoskoro niektorí mohli posilniť súčasné stavy už zavedených a erudovaných historikov, balkanistov a macedonistov, medzi ktorých autori diela Dějiny Makedonie nesporne patria.