Po písaní vo dvojici to Marek Vadas teraz - po deviatich rokoch od jeho Malého románu - znova skúša sám. Zostal však pri rovnakom žánri a v podstate aj pri obdobnom type poetiky, akým sa predstavoval spolu s Emanom Erdélyim (Univerzita, Diabol pod čapicou). I v jeho samostatnej knižke Prečo sa smrtka smeje ide prevažne o bizarné hyperbolizované príbehy, epizódy a momentky, ktorých najnápadnejšou črtou je expresívne zosilnenie absurdity.

Autorská skúsenosť vyzývavo recesistického a experimentálneho písania sa v tejto zbierke krátkych próz síce občas ohlási, no Marek Vadas zreteľne hľadá aj iné polohy. Jeho predstavivosť sa sústreďuje na násilie, bolesť, strach, úzkosť, patologické správanie, no s tým, že pre jeho etudy na tému brutalita a smrť je príznačný parodizujúci a ironizujúci podtón (či už situačný, žánrový alebo štylistický). Sotva však možno hovoriť o komickom nadľahčovaní. Skôr o občasnom čiernom humore, šokujúcich pointách, znepokojujúcej neurčitosti. Jedinou istotou týchto niekedy minimalistických textov je, že konečný význam sa opakovane spája s preexponovanou nezmyselnosťou. Aranžované neočakávané zvraty oscilujú medzi fantáziou a skutočnosťou, pričom oboje je viac jedovato bizarné a bláznivé než upokojujúce a normálne. Niekedy ide o posun do oblasti neskutočného až mysteriózneho, inokedy - v rámci reálneho sveta - o náhle odhalenie a tragické vystupňovanie bežne skrývanej surovosti a agresívnosti. Svet Vadasových próz je potom svetom spochybňovania a rozpadu morálnych hodnôt: smrť druhého človeka môže byť púhou zábavou, prejavom chorej mysle, omylom... Je to svet redukovaný a hlavne deformovaný, platia v ňom zákony silnejšieho. Aj obyčajná návšteva pošty tak môže byť životu nebezpečnou záležitosťou.

Marek Vadas rovnako využil známy hororový motív (nebezpečné vtáky) aj folklorizujúce prostonárodné reminiscencie, drobný postreh zo všedného života takisto ako dejové klišé dobrodružných filmov. Mení prostredia, skúša tvar, s potešením sa zabáva i prácne konštruuje, no i tak vo väčšej časti próz iba obmieňa jediný základný model - niečo na spôsob “smrť ako ozvláštnenie” (namiesto smrti si možno dosadiť vraždu, samovraždu, apokaliptické zmiznutie...) Na pohľad nevinné situácie rozvíja do dôsledkov. Stupňuje napätie, tajomstvo viac iba naznačuje než odhaľuje. V tých lepších chvíľach ukáže, že je schopný písať aj inak než len trpne modelovo - treba uznať, že občas je naozaj vynachádzavý a rafinovaný -, no takých miest je v jeho knižke veľmi málo. Autorsky najprirodzenejší je tam, kde sa nesnaží ohromiť, resp. tam, kde zostáva pri zemi bez zbytočných úletov. Vtedy je naozaj svoj a presvedčivý: dokáže pobaviť trebárs stručným a vtipným postrehom, zaujať vystihnutím zobrazovaného stavu. Inde - a to je oveľa častejšie - sa ohláša pocit obyčajného rozpisovania jedného nápadu, do seba uzavretej hry.

Aj keď knižka upúta len výberovo, v jednotlivostiach, opätovné spisovateľské osamostatnenie Marekovi Vadasovi určite prospelo.