Najlepšie expedície sú vraj tie, ktoré človeku v priestore iného a v nevyhnutnej konfrontácii s iným pomôžu pochopiť vlastnú kultúru aj samého seba. Známe a neznáme, blízke a vzdialené, možné a nemožné – permanentná oscilácia medzi atribútmi, ktoré si „my“ i „oni“ (z ktorejkoľvek strany sme „nami“ alebo „nimi“) napĺňame vlastnými významami. Jedným zo základných rozdielov, ktorý odlišuje dávnych objaviteľov a cestovateľov od tých súčasných, je postupné strácanie vedomia tajomnosti a posvätnosti vytláčané profanizáciou získanej skúsenosti. V súčasnom svete je tichý a pokorný úžas neadekvátny. Nič sa nepociťuje ako nové a exotické, nič nie je vnímané ako cudzie, máločo prekvapí... Tiene odpútané od svojho Petra Pana sa nenosia a ani prorok Rak nie je v kurze. Fantastické, magické a archetypálne sa odsunuli za hranice priestoru aktuálneho sveta do sveta fikcie a aj v ňom ťahajú za krajší koniec: čarovné ostáva výhradne v kompetenciách rozprávkového. Oplatí sa dnes vôbec ešte cestovať (v akomkoľvek zmysle)? 

So zatiaľ ostatnou zbierkou Mareka Vadasa Liečiteľ, v ktorej sa po knihe Rozprávky z čiernej Afriky (2004) po druhý raz vydal na čierny kontinent, určite áno. Vadas v nej vymodeloval svet, ktorý je pre zážitkovú expedíciu ako stvorený: je to alternatívny, paralelný svet, ktorý – parafrázujúc rozprávača z poviedky Rieka – existuje nezávisle od nášho doterajšieho života a ktorý dychtivo túžime spoznávať. Vadas v tomto svete vracia čitateľa na hranicu, v ktorej sa sakrálne s profánnym neoddeliteľne prelína: fantastické je v ňom celkom prirodzené, samozrejmé a každodenné, celkom ako v rozprávke a mýte. Týmto autorským gestom Vadas cieli ešte ďalej: vracia ním próze tajomnosť a mýtickosť a navyše, toto všetko robí naratívne i jazykovo-štylisticky kompetentne, nápadito a vydarene (a pritom/hoci pokračuje v štýle písania známeho zo svojich starších titulov).

V africkom svete
Poviedky zo zbierky Liečiteľ charakterizujú popri spomínanej prítomnosti pomedzia profánne – sakrálne (s ním súvisiace) ďalšie štruktúrne charakteristiky: organizácia fikčného sveta v paradigme mýtického sveta, prítomnosť iniciačno-ritualizačných aktov (dejových zložiek), oscilácia medzi naším a cudzím (v podobe konfrontácie medzi európskou a africkou kultúrou), stieranie a relativizovanie hraníc medzi (v reálnom skúsenostnom svete človeka) protikladnými kategóriami živý/mŕtvy, biely/čierny, starý/mladý, realistický/fantastický.
V intenciách týchto znakov autor využíva dva základné (interpretačné) kódy: na jednej strane archetypálny, mýtický, „primitívny“(manifestovaný „africkým“ pohľadom na svet), v ktorom je fantastické prirodzené, a na druhej strane sofistikovaný, „civilizovaný“ (manifestovaný „európskym“ pohľadom na svet), v ktorom je fantastické s reálnym životom nezlučiteľné. Tieto koncepcie sa buď vylučujú (konfrontácia, ktorá je zdrojom významového jadra próz), alebo sa uplatňuje prvá z nich (v prózach, ktoré sú básnickými obrázkami z afrického sveta alebo orientálnymi kvázirozprávkami). Väčšina próz z naratívneho hľadiska napĺňa základnú schému: v úvode načrtáva fantastické, ktoré v zhode s prvou koncepciou vníma ako prirodzené, aby následne došlo ku „koncepčnému“ zvratu: pôvodne fantastické dostane racionálne vysvetlenie (Nová práca). Zvraty netvoria iba pointu a záver poviedok, ale nachádzajú sa na rôznych miestach príbehu v podobe prekvapivých, ale nevyhnutných paradoxov. Vadas často využíva syntaktickú negáciu, keď výpoveď s výrazne pozitívnou konotáciou neguje v nasledujúcej, konkretizačnej vete: „V našom mestečku bývajú tí najsrdečnejší ľudia na svete. Cestou do práce ráno hocikedy na chodníku natrafíte na dokrvavené mŕtve telo, pamiatku na nepokojnú noc, keď zlý duch  Imbu – Našepkávač vošiel komusi do hlavy“ (Našepkávač, s. 77). Uvedený citát dokumentuje ďalší výrazný princíp Vadasových próz, vedomie dobra a zla v rôznych kultúrnych prostrediach. V africkom svete má zlo vždy svoj jednoznačný prameň, ktorý sa nachádza mimo človeka, v paralelnom svete duchov (vo vzťahu k európskemu svetu ide o fantastický motív).

Na chvíľu sa zastavím pri poviedke U fúzatého doktora, na ktorej možno ilustrovať viaceré z vyššie uvedeného. Rozpráva príbeh belocha, ktorý v africkom prostredí hľadá radu. Tu je však konfrontovaný so svojou rasou: u živých odpoveď nenachádza, a tak odchádza k mŕtvym: „V múzeu nič podobné nie je a posledný liečiteľ zomrel už pekných pár rokov dozadu. Ibaže by som sa pobral za ním a opýtal sa ho v záhrobí“, no „duchovia neradi vidia belochov potulovať sa po ich svete. Najprv musím zájsť do krčmy a dohodnúť sa s nejakým miestnym chlapom, aby sme si na deň vymenili telá“ (s. 60). Nadprirodzenými prvkami, reflektovanými ako možné, sú návšteva záhrobného sveta a výmena tela s černochom. Týmto aktom dochádza k priamej – v tomto prípade doslovne telesnej – konfrontácii medzi africkou a európskou kultúrou. Pre rozprávača (Európana) je zdrojom nepochopenia, neprijatia, pramení z nej pocit cudzoty: „Pozerali sa na mňa zvrchu, nepomohlo prestrojenie za čierneho zberateľa kaučuku, ten najširší nos a odrezaná ľavá ruka akože po útoku leoparda. Moje starosti sa ich vôbec netýkali, jeden dokonca povedal, aby som sa pratal skôr, ako si ich rozhnevám, a hodil po mne z celej sily starú lebku“, ale je aj zdrojom komiky: „Kde je však môj priateľ, s ktorým som si v krčme po desiatich pivách vymenil telo? (...) Tára, samozrejme, samé nezmysly, ktoré počuť cez dve ulice. O tom, ako býva v Európe na sedemdesiatom poschodí mrakodrapu, čo domácich, ktorí majú v celom meste len tri dvojposchodové budovy, ohúri natoľko, že mu donesú ďalšie pivo“ (s. 63). Nasledujúca scéna – spätná výmena tiel – ukazuje, s akou samozrejmosťou a ľahkosťou, vlastnou rozprávačovi rozprávok, stvárňuje Vadas fantastické motívy: „Chytím mu teda tú dušu pevne do dlane a vytiahnem ju z môjho pôvodného bieleho tela až mu zreničky úplne pohasnú. Keď ju vytiahnem na slnko a hodím na zem, poplašene zjojkne a beží sa schovať za prvú sochu dedinčana. Zazerá na mňa spoza pleca, má strach. Vojdem späť do vlastného tela, aby som sa znovu stal sám sebou“ (s. 64). (Personifikácia neživého – tu duše – je ďalším charakteristickým znakom próz tejto zbierky. S danou figúrou autor zaujímavo pracuje v poviedke Tieň, kde personifikácia tieňa zodpovedá zhmotneniu predtuchy.) Až posledná veta prózy znamená zvrat v kódovaní a sled „nadprirodzených“ dejov uvádza na „správnu“ mieru: rozprávač je alkoholik. 

Rozprávač a jeho identity
Silnou stránkou próz je paleta „identít“ personálneho rozprávača (Vadas iba výnimočne využíva nepersonálneho rozprávača): raz je ním beloch, inokedy černoch, starec, dieťaťa, žena i muž. (V próze Slnečná obloha autor pravdepodobne nechtiac odkrýva v „africkom“ rozprávačovi „európskeho“: „Mohla mať dobrých so kíl, ale jej prsia nevystupovali tak ako u iných žien u nás, ale splývali pod látkou spolu s bruchom do ohromnej masy“, s. 49.) V tomto zmysle sú zaujímavé najmä prózy s detským rozprávačom, v ktorých Vadas presvedčivo uplatňuje spôsob detského (naivného, nezrelého) myslenia a hodnotenia sveta, ktoré sa zástupne vzťahuje k archetypálnemu, primitívnemu („africkému“) pohľadu: „V tých niekoľkých vetách, ktoré sme sa mali na náboženstve naučiť naspamäť, mi veľa vecí nesedelo. Napríklad na nebi žije nespočetné množstvo anjelov, bielych ako čerstvé fufu, ale nie je tam žiaden anjel z našej krajiny. A čerti sú čierni ako noc, ako ja. A na tých sa Boh hnevá. Nedávalo mi to zmysel. Prečo sú v nebi len belosi a prečo je zlo čierne ako moja tvár?“ (Žiara, s. 88). Prózy s detským rozprávačom autor funkčne využíva na artikuláciu dezilúzie z poznania, čo sa nachádza na „druhej“ strane (v dospelosti) ako jednu zo základných iniciačných skúseností, vlastnú každému človeku a spoločne zdieľanú bez ohľadu na rasu či pohlavie: „Robil som veci presne tak ako dospelí ľudia. Stal som sa jedným z nich. Hľadal som ďalej. Nemohol som uveriť, že je to všetko“ (Slnečná obloha, s. 50).

Návrat k archetypom...
Fantastické motívy, ktoré si Vadas vyberá, sú výrazne archetypálne, archaické, známe z tradičného folklóru: „David vstal s podivným pocitom. Večer si ľahol na molitan ako chlap plný sily , v najlepších rokoch, a ráno sa namiesto chlapa prebudil ako žena“ (Zúfalo krásny život, s. 95). Ženské je v paradigme kultúry sveta týchto próz telesné a zmyslené, obdivuhodné a pozitívne, erotické a materské zároveň, symbolizované veľkým poprsím a mocnými lýtkami, bezprostrednosťou a spontánnosťou. I napriek tomu, že poviedky sú ženskými postavami nasýtené menej ako mužskými, archetyp ženy v nich plní dôležitú úlohu. V próze Zúfalo krásny život sa ženskosť tematizuje natoľko, že tvorí jej sujetový základ: je kontrastne postavená voči mužskosti, čo sa na naratívnej úrovni realizuje premenou muža na ženu (až v závere poviedky čitateľ zisťuje, že táto premena je v skutočnosti presídlením ženského tela a duše do duše muža a jej uzurpovaním – mužská duša je ženou pohltená a postupne „strávená“): „Hľadel na seba čoraz častejšie. Čoraz dlhšie. Pred zrkadlo vystupoval zakaždým s horúčkovitou nedočkavosťou. Striedal šaty a omotával sa rôznofarebnými látkami. Starostlivo vyberal a porovnával vzory. Až teraz si uvedomil, že sám seba začína vnímať fyzicky. Nikdy predtým si nevšímal svoj pupok prevísajúci cez opasok. Nevedel si spomenúť, v akých tričkách chodieval oblečený ako muž. Teraz pozorne sledoval každý záhyb svojej kože. Ten pohľad sa mu páčil stále viac. Teraz to už vie. Zamiloval sa“ (s. 96).

Napriek jednoduchosti až strohosti narácie Vadas vytvára veľmi charakteristické opisy so širokým konotačným poľom. Jeho opisy a charakteristiky neprodukujú prednostne zmyslové vnemy, ale v skratke a nepriamo, no zároveň výrečne rozprávajú o osobnej histórii. Sú to mikropríbehy v jednej vete, ako napr. príbeh „tradičného stola“ v krčme z poviedky Prekonávanie hraníc: „... tradičný stôl, ktorému bolo treba už desať rokov podložiť jednu nohu“ (s. 57). Tieto informácie nevypovedajú iba o stole, ale aj o podniku, v ktorom je umiestnený, o krčmárovi a mužovi, ktorý si zaň deň čo deň celé roky sadá – je to jeho „tradičný“ stôl so svojou históriou (lebo v priestore „afrických“ obrázkov má všetko svoju históriu, lenivú a zaprášenú). Obdobným spôsobom naratívnej skratky charakterizuje Vadas aj postavy: „Odpije si z orosenej fľaše a vzdychne. Tak, ako vzdychajú starci, čo zostávajú sami. Na terase sa objaví Woliho najstaršia dcéra. Tá, ktorej lýtka tajne obdivoval. Hanbil sa za to ako pes“ (s. 58). (Na uvedenom citáte možno pozorovať aj autorov cit pre syntaktické konštrukcie – paralelizmus „tak, ako“/“tá, ktorej“.)

... a návrat k hodnotám
Vadasove prózy, i napriek početným ironickým zvratom, možno vnímať ako uhniezďovanie sa v pôvodnom archetypálnom stave (krajiny, človeka, kultúry...), pohyb od civilizácie s jej negatívnymi konotáciami smerom k čistej (pra)pôvodnosti, smerom k hranici, kde sa dobré so zlým, živé s mŕtvym, možné s nemožným zlievajú, smerom k hranici pomedzia. A tá je zobrazovaná jednoznačne pozitívne: je to priestor stretnutia sa so sebou, je to čas na zastavenie, je to miesto nachádzania, je to liek. Na vyjadrenie týchto skutočností Vadas nepotrebuje veľa slov, stačí mu na to jedna veta: „Stromy okolo mňa sa len tak mihotali a ja som si až vtedy uvedomil, že tá cesta je zároveň rovnaká aj iná. Tam, kde voľakedy stála socha futbalistu zmontovaná z automobilových súčiastok, sa teraz vypínal obrovský baobab (...) Predo mnou sa otvorila cesta do paralelného sveta. Do inej Doualy, ktorá existovala nezávisle od môjho doterajšieho života a ktorú som dychtivo túžil spoznávať “ (s. 69). Alebo aj stopäťdesiatsedem strán... Jedna veľká expedícia do zaprášených miest vo vnútri človeka (zdanlivo Afrika). Odpoveď na desémantizované texty. Odpoveď na volanie po návrate k hodnotám. Alternatívny svet voči súčasnému konzumnému a detabuizovanému svetu/kultúre. (Z tohto hľadiska) Zbierku Liečiteľ jednoznačne vnímam ako to najlepšie, čo Vadas doteraz napísal.