Dve zásadné chyby, ktoré Michal Hvorecký opakuje už od publikovania Posledného hitu, sa nachádzajú vo formovej i tematickej rovine. Čím väčšmi vyvíja úsilie spracovať komplikovanú problematiku globalizovaného sveta pre čitateľský mainstream, tým ploskejší je jeho výraz. V románe sa potom táto nepriama úmera citeľne odzrkadľuje na epickej impotencii, teda nespôsobilosti rozpriestraniť sujet podľa potrieb žánru. Strategicky tiež oslovuje exkluzívnou tabuizovanou látkou, lebo napríklad závislosť od internetovej pornografie ako v Plyši či homosexuálna prostitúcia a rodová dysfória z Eskorty má potenciál komerčne uspieť na knižnom trhu. To však nie je jedinou autorovou motiváciou, čo vidieť na zámerných postmoderných presahoch.

Trol chce byť obdobne populárny – prostredníctvom dystópie blízkej budúcnosti –, rovnako aj diskurzívny, keď reflektuje technologické možnosti virtuálnej propagandy podkopávajúcej princípy liberálnej demokracie šírením bludov a konšpirácií v takzvanej informačnej vojne. Ústredný charakter sa tak ocitá v orwellovskom časopriestore s náznakovitými návratmi ku kyberpanku, ktorý Hvoreckého formoval na počiatku literárnej dráhy. Ríša ovládaná Vodcom-synom v hlavnom meste Metropole sa má za nevľúdnu prognózu toho, kam sa môže v duginovskom ponímaní zvrátiť vyšehradský a východoeurópsky región. Ibaže romány 1984 a Neuromancer Williama Gibsona sú ukážkou tvorivej brilantnosti. Inšpirácia nimi je zreteľná, no ponúkaný výsledný produkt nefunguje.

Autor nepreniká do psychológie postáv, ani sa to dosiaľ nenaučil, preto je jeho zámerom obísť budovanie komplexného fiktívneho kozmosu. Namiesto neho načrtol alegorizujúcu schému spoločnosti, aby hyperbolicky vyjadril nebezpečenstvo skrývajúce sa v nekritickom myslení a v masovej manipulácii politickým establišmentom. Avšak chvályhodné idey sa mu – žiaľ – nedarí verbalizovať. Kým v doterajšej tvorbe sa Hvoreckému vyčítal štylistický balast, tentoraz sa dostáva do opačného extrému. Publicistickou lakonickosťou sa prepadáva až na úroveň triviálnych spomienkových zápiskov v diári. Využijúc citát z knihy: „Oproti nemu vyznieval aj Coelho ako Dostojevskij.“

Výstavba príbehu kolabuje na mechanickom radení opisných výsekov z osobného a pracovného života hlavného hrdinu. Hvorecký si myslí, že dejovú prvoplánovosť ozvláštni aspoň intertextuálne, lenže podobne ako zablokoval referenčnosť v zbierke próz Naum, i tu iba čítankovo enumeruje. Zásadné mená ruskej kultúry, politiky a jarmočné odkazy na Keanu Reevesa, Dartha Vadera alebo Uber sú neúspešným pokusom o prepojenie intelektuálneho so všeobecne atraktívnym. Poukazujú vlastne na dlhodobý hendikep autora vôbec, a to integrovať kompozičné prostriedky do súdržného celku. Ak niečo román drží pokope, okrem lepidla ide o sieť vyprázdnených marketingových buzzwordov, ktoré znecitlivený čitateľ nerozozná od esteticky hodnotového písania. Veľká škoda, lebo mimo literatúry je Hvoreckého občiansky postoj – naopak – výstižný a duchaplný.