Prieskumy čítanosti patria k štandardnému výskumnému nástroju sociológie literatúry, zameriavajú sa však často na všeobecné kategórie čitateľov a na kvantitatívne ukazovatele. V knihe Jak čtou Češi, Francouzi a Němci Hrabalova Anglického krále ide o odlišné uchopenie čítania zo sociologického hľadiska. Autori Pierre-Laurent Cosset a Lenka Grafnetterová sa zaoberajú skôr kvalitatívnou analýzou a ich záber pokrýva otázky hodnôt čitateľov, či čítanie ovplyvňuje príslušnosť ku konkrétnemu národu a ak áno, ako sa to v čítaní prejavuje.

Podobne ako knihy komunikujú navzájom medzi sebou, odkazujú na seba, sú previazané, zveličene povedané, vedú dialóg, podobne aj čitatelia komunikujú s knihou. Čítanie je sociálna aktivita a ako každá sociálna aktivita, aj táto je podmienená niektorými základnými charakteristikami. Môže byť určovaná vzdelaním, spoločenskou príslušnosťou, náboženským vyznaním alebo hoci aj ideologickým náhľadom na svet. Nezanedbateľným sa javí aj porozumenie textu, pričom textom môžeme chápať akýkoľvek jav, ktorý je potrebné „čítať“ a porozumieť mu a preto nájdeme v knihe obsiahlu kapitolu o filozofii mysle Daniela Denetta.

Existujú rozmanité spôsoby vnímania príbehov. Do veľkej miery to závisí od motivácie čítania, od miery odosobnenia sa čitateľa alebo, naopak, od miery stotožnenia s literárnymi postavami. Autori však vyzývajú k opatrnosti: „existuje celá paleta rozdílných způsobů četby, tudíž je zřejmé, že obecně nelze přisoudit literárnímu žánru nějakou jemu vlastní podmaňující či osvobozující moc.“

Cieľ sociologického výskumu, ktorí autori uskutočnili, je pomerne jednoznačný: „otevřít diskuzi nad otázkou čistě kulturního, přesněji řečeno národního přístupu k románu Bohumila Hrabala Obsluhoval jsem anglického krále.” V nadväznosti na kostnickú školu recepčnej estetiky sa predpokladá, že čitateľ začína čítať knihu s určitým špecifickým spôsobom vnímania a interpretovania. Tieto predpoklady sú kombináciou osobných ale aj sociokultúrnych prvkov, svoju rolu tu zohrávajú rôzne spoločenské inštitúcie, normy a pod. To však nie je všetko. Hans Robert Jauss (s jeho prácou je možné stretnúť sa napr. v zborníku Čtenář jako výzva, Host 2001) tvrdí, že dielo má spätný účinok na čitateľa, a ten môže po konfrontácii s textom byť nielen uspokojený, mať dobrý pocit, z prečítaného, ale text môže spôsobiť v čitateľovi aj vnútorný konflikt. Výsledkom môže byť buď odmietnutie textu alebo jeho prijatie a prehodnotenie vlastných postojov. Interakcia medzi textom a čitateľom navyše niekedy vyvoláva dojem, že text má od čitateľa určité očakávania, ako keby si niektoré texty hľadali svojich čitateľov.

Cosset a  Grafnetterová však nepreceňujú vplyvy kultúry a pristupujú k tomuto javu empiricky. Uvedomujú si, že všetky skúmané národy (Česi, Nemci, Francúzi) majú k Bohumilovi Hrabalovi osobitný vzťah, podmienený, samozrejme, aj úrovňou prekladov. Aj preto je celá druhá kapitola venovaná kritickému zhodnoteniu francúzskeho prekladu a z toho vyplývajúcich možných významových posunov.

Jedna z možných interpretácií príbehu hlavnej postavy, Jana Dítěte, je chápanie jeho života na pozadí významných udalostí (nielen) českých dejín. Počas jeho života sa zmenilo niekoľko politických systémov, avšak v románe tieto prechody tvoria iba krátke pasáže, pár viet, takmer ako keby boli nepodstatné. Táto ilúzia nepodstatnosti je vyvrátená predovšetkým tým, že vždy so zmenou politického režimu sa mení aj Janov náhľad na svet, ku koncu až s prvkami mystiky. Príbeh by sa dal dobre rozoberať aj z pohľadu sociológie každodennosti, pretože je v ňom množstvo udalostí a javov naoko banálnych a všedných, pod povrchom však veľkolepých vo svojej jednoduchosti. „Všednost se v Hrabalově podání stává slavností. Oprošťuje ji od veškeré vulgarity. Osvobozuje ji, zbavuje její neúprosné, rutinní tíhy.“

Ďalší významný prvok Hrabalovej prózy je humor. Sociálny aspekt humoru je viditeľný predovšetkým v žánri „hospodská historka“. Poznáme ho z diela Jaroslava Haška, Hrabal ho v nadväznosti na neho rozvinul, spravil z neho veľmi svojský fenomén charakteristický dlhými vetami, neustálymi odbočkami a vracaním sa naspäť, a obohatil túto tvorbu o znalosť rôznorodých sociálnych prostredí „obyčajných ľudí“. Mimochodom, kategória obyčajného človeka je ťažko uchopiteľná zo sociologického hľadiska - aj keď všetci intuitívne vedia, čo to znamená, málokto to vie presne definovať. Humor je okrem toho výborný nástroj na vyrovnanie sa so zložitými životnými situáciami, lenže dokáže do zložitých situácií aj sám priviesť. Je to zároveň nástroj na boj proti negatívnym vlastnostiam človeka, ale aj štátu, pričom zosmiešnenie toho, o čom málokto hovorí, ale každý o tom vie, je akceptovateľné, zvlášť v krčme.

Obraz Bohumila Hrabala, ako ho skúmali autori prostredníctvom českej tlače, vytvárajú do určite miery klišé založené na niektorých výrazoch z jeho kníh. Tieto stereotypné predstavy nazývajú „hrabalovský kýč“. Stereotypné predstavy nemajú však iba Česi, ale rovnako aj Francúzi a Nemci. Dôvodom je napr. nedostatok informácií o Česku, populárne a značne rozšírené názory na Prahu ako magického mesta. Z toho vyplýva aj rozdiel vnímania opisovaného prostredia. Zatiaľ čo českí novinári v súvislosti s prostredím krčmy „zdůrazňují důvěrný, domácký charakter tohoto prostředí, vyzdvihují kritici francouzští jeho exotičnost, nezvyklost a nenapodobitelnost“. Ďalšie obľúbené témy súvisiace s osobou Hrabala sú jeho apolitické postavenie, svedectvo doby a aj mýtus „tajomného“ spisovateľa z Východu. Vzťah zahraničných čitateľov k českej literatúre je do značnej miery podmienený ich neznalosťou, prípadne vzťahom k tvorbe najznámejších autorov Milana Kunderu alebo Václava Havla.

Inšpiratívne je aj zdôraznenie osobitnej kategórie českého občana „malého českého člověka“, do ktorého sa projektujú všetky negatívne vlastnosti, hoci len málokto by javil ochotu sa tam zaradiť sám. Komplexnosť potom podobná predstava získava v súvislosti s vysokou úrovňou kultúry a vzdelanosti, ktorú zvyknú Česi svojmu národu pripisovať.

Z vlastnej pozície slovenského čitateľa môžem nakoniec dodať, že vysvetlenia aké nájdeme v knihe umožňuje oveľa lepšie chápanie mnohých českých textov, nielen tých Hrabalových.