Próza Jany Beňovej Plán odprevádzania (Café Hyena) prináša naliehavú správu o sebaprežívaní, prežívaní sveta a vo svete. Hovorí o Petržalke – zvláštnom mieste-nemieste, nevľúdnom gete, z ktorého nechce pochádzať nikto a predsa z neho pochádzajú všetci. Rovnako hovorí aj o Bratislave, ktorá sa zo spontánneho organizmu mení na umelé mesto vytvorené pre turistickú vyhliadku, kde jeho obyvatelia dostávajú zaplatené za to, že po ňom korzujú a vytvárajú jeho atmosféru. Zároveň nám sprostredkúva život bohémy, fungujúcej na spôsob hemingwayovského „pohyblivého sviatku“.

Beňovej rozprávanie sa skladá zo zlomkov, fragmentov – „zdrapov“, ktoré sa stretávajú a spájajú v najneočakávanejších momentoch. Napriek tomu je také intenzívne, že autorka preň využíva hneď niekoľko protagonistov – Elzu, Iana, Rebeku a Elfmana. Používa ich a odkladá podľa svojej ľubovôle, vytvára im príbehy, aby ich vzápätí s rozšafno-hravým autorským gestom vyhlásila za jedinú postavu, čo však nemusí byť len demonštráciou autorovej vlády nad textom.  Môže ísť aj o výraz absolútneho oddania sa druhému, splynutia s ním. Takto Elza, z ktorej sa napokon stáva najsilnejší subjekt rozprávania, splýva so svojím partnerom Ianom v platónsku mýtickú bytosť s jedným telom a s druhým milencom, Kalistom Tanzim, vytvára homogénny pulzujúci organizmus.

Hoci sa autorka otvára svetu a svet prestupuje do nej, v jej podaní sa samozrejmé, každodenne zažívané veci vykoľajujú zo svojej všednosti a realita nadobúda snový nádych. Nie je to iba snovosť poetická, ale aj nevraživá a desivá, taká, akú poznáme z nočných mor. Sprítomnením takejto nevľúdnosti sa stáva Petržalka, ktorá nie je len džungľou a bludiskom. Mení sa na permanentne trvajúci stav straty zabývanosti, udomácnenia sa vo svete. Nežijú tu ľudia, ale zvláštne živočíšne druhy podobné prehistorickým netvorom, švábom, potkanom, netopierom. Tieto bytosti, ktoré krákajú, vrieskajú a škriekajú, od zvyšku sveta delí rieka a most, čím sa z Petržalky symbolicky stáva akýmsi záhrobím, priestorom smrti. K tejto línii rozprávania sa pridružujú i výrazné motívy ohrozenia, ktoré sú stelesnené vo výjavoch s deťmi zablúdenými v lese, s ľuďmi so zranenými tvárami či s hryzúcimi psami.

Kompenzáciou k tomu všetkému je radostne prežívané bohémstvo štvorice priateľov, radostne a provokujúco sa vymedzujúce voči okolitému prostrediu, nachádzanie sa v tom druhom, ako aj snaha jednotlivých protagonistov skryť sa a nájsť bezpečie vo vlastnom priestore – „mieste na rozjímanie, priestore pre život“. Môže ním byť Ianov byt v byte alebo Kalistovo auto, určitou možnosťou pre únik sa môže stať i romantizujúco poňaté bláznovstvo, ktoré pripomína Ginsbergov Carl Solomon. Pripomienkou romantizujúceho gesta je i niekoľkokrát vyjadrená Elzina túžba zachrániť všetky živé bytosti od utrpenia, ktorú tiež možno chápať ako pokus prekonať bližšie neidentifikované, no všadeprítomné ohrozenie.

Paradoxne, únikom z nevľúdnosti u Beňovej nebude detstvo, o ktorom sa v próze často hovorí. Plán odprevádzania sa stáva totiž aj jemne patetickou, inokedy jemne ironickou „citovou výchovou“, správou o dospievaní. Je to však dospievanie bez zavŕšenia, jednotliví protagonisti sa síce nachádzajú v neustálom pohybe, no ten nemá konca a nikam nevedie. Čas, v ktorom sa pohybujú je relatívny, nelineárny, hranica medzi dospelosťou a detstvom pohyblivá. Raz je dieťaťom Elza, inokedy Ian, z detí sú malí dospelí a dospelí sú deťmi. Život sa tak zapĺňa rituálmi, ako je napríklad odprevádzanie z názvu knihy – odprevádzanie dievčaťa chlapcom zo schôdzky, matky synom na smrť, príbehmi, imaginárnymi priateľmi, zábleskami udalostí. Tak ako jeho postavy sa nachádza v neustálom pohybe aj samotný text. Mení sa na otvorený proces, ktorý môže trvať do nekonečna a zároveň sa môže kedykoľvek ukončiť.

Knižka Jany Beňovej je mnohovrstvovou a nie jednoduchou prózou, ktorá poskytuje čitateľovi stále nové výzvy. Sympaticky a sugestívne prepája spontánne prežívanie s literárnou poučenosťou, ktorá sa však vyhýba maniere a klišé. V časoch, keď sa v slovenskej literatúre za udalosť vyhlasujú podenkové texty, či príbehy na jedno použitie, predstavuje Plán odprevádzania (Café Hyena) potešujúcu výzvu k sústredenému a zmysluplnému čítaniu.