Pred pár rokmi sa na stránkach francúzskych časopisov o kultúre a dejinách rozvírila debata, na akú nikto nebol pripravený. Hovorilo sa v nej o osobnostiach ako Eugene Ionesco, Mircea Eliade či Emile Cioran a zúčastnili sa jej časopisy ako Temps Modernes, Libération, New Republic, L´Arche a ďalšie.

O čo v diskusii šlo? Všetky spomínané osobnosti majú niečo spoločné – narodili sa v Rumunsku, pôsobili v ňom ešte v čase pred druhou svetovou vojnou a potom emigrovali do cudziny. Debata sa vzťahovala k ich činnosti v 20. až 40. rokoch v Rumunsku, predtým než odišli na západ, a odhalila skutočnosti, ktoré boli pre európske povedomie prekvapujúce napriek tomu, že ich nikto neskrýval. Ale najväčším prekvapením a rozhodne najťažším orieškom sa stali pre Rumunsko.

Ionesco, Eliade i Cioran sa v prostredí svetového kultúrneho diania dokázali presadiť vlastnou originalitou. Lenže predtým sa formovali a tvorili v Rumunsku, a to v období plnom napätia. Boli to 20. a 30. roky 20. storočia, čas modernity, avantgárd, sporov medzi tradičným a moderným a rovnako aj sporov medzi demokraciou, fašizmom či totalitou ľavicovej orientácie, prichádzajúcou zo ZSSR. Debata v Temps modernes teda nebola len obyčajným prehodnocovaním ich odkazu. Otvorila otázku ich východísk a jasne vyjadrila jeden z vážnych problémov našej doby.

Diskusia mala aj ďalšie efekty. Spôsobila, že obdobie 20. a 30. rokov 20. storočia sa odrazu stalo zaujímavým nielen z hľadiska umenia a avantgardných smerov, ale aj z hľadiska filozofie, ideológie a politiky. A naviac sa ukázalo, že umenie, spor medzi tradičným a moderným a ideológia spolu akosi úzko súvisia.

Ako, to nám naživo vykresľuje ktosi iný, mladý muž a kamarát spomínaných troch, Mihail Sebastian, vo svojich pamätiach z rokov 1935 až 1944, prežitých v Bukurešti. Je to silne pôsobivá spoveď jedného z Eliadeho a Ionescových generačných druhov, ktorá vyšla v češtine pod názvom Deník 1935-1944 (Jurnal 1935-1944) vo vydavateľstve Sefer 2003, takže ju už máme možnosť čítať aj my. Je to kniha, ktorá dokáže fascinovať. Hoci iba prostý zápisník, patrí k tým, čo sa čítajú na dúšok.

O Sebastianovom denníku sa až do 1996 vôbec nevedelo. Spisovateľov starší brat ho schovával vo Francúzsku a držal v tajnosti, čakajúc na príhodnejšie časy. Z Rumunska sa dostal tiež tajne. Jeden z príbuzných poslal rukopis diplomatickou poštou do Izraela a potom do Paríža, Sebastianovmu bratovi. Denník vyšiel najskôr v rumunčine (1996) vo vydavateľstve Humanitas, ktoré sa špecializuje na dokumentárnu a spomienkovú literatúru hlavne z dôb komunizmu. Mal veľký, ale rôznorodý ohlas. Gabriel Liiceanu, známy filozof, nazval jeho autora "Sebastian, môj brat", brat v utrpení, jeden za fašizmu, druhý za komunizmu, ale našli sa i spochybňujúce hlasy. Francúzsky preklad vyšiel o dva roky na to (Paris, Stock 1998). Aj on bol jednou z príčin, prečo sa otázka fašizmu tak silne otvorila.

*

Priznám sa, že sa mi do čítania Sebastianovho denníka veľmi nechcelo. Hrubá, 600 stranová kniha, celé to bude o problémoch a vznešených ideách, vravela som si, ktoré tak veľmi túžil vložiť do svojich diel, čo sa mu nakoniec nepodarilo kvôli protivenstvám sekretárok, riaditeľov vydavateľstiev a kritikov. Sebastian bol totiž prozaik, u nás známy predovšetkým ako autor divadelných hier, ktoré sa s úspechom na slovenských scénach aj hrali. Možno sa ešte niekto pamätá na Hviezdu bez mena alebo rovnomenný francúzsky film zo 60. rokov s Marinou Vlady...

Všetko však bolo inak. Už prvé riadky ma zaviedli blízko, do stredu Európy, do Prahy, odkiaľ Sebastian počúva z rozhlasu koncert G dur pre trúbku, hoboj, cemballo a orchester od J. S. Bacha. A postupne som sa dostala do napínavého príbehu mladého muža právnika, ktorý aj píše a pohybuje sa medzivojnovou Bukurešťou s radosťou zo života, stretáva sa s kamarátmi, chodí s nimi na prednášky, baví sa na večierkoch a spoločenských udalostiach vtedy ešte existujúcej rumunskej šľachty, venuje sa športu, trávi čas pri mori alebo lyžuje v horských strediskách, mladého dramatika, ktorý samozrejme chodí do divadla, kde ho obletujú ženy, hlavne herečky, na ktoré zase on píše roly a medzitým sa sťažuje, že buď nemá čas písať, alebo sa mu nechce. A popritom zháňa peniaze na dovolenky – píše do novín, píše hry, prekladá, pracuje na súde a podobne. A počúva hudbu z rozhlasu. Rozhlas bol v tom čase veľká vec a keď v Bukurešti v 20. rokoch zaviedli vysielanie, Sebastian už mal prijímač. Tak sa z neho pomaly stáva meloman a dokonca hudobný kritik, pretože o hudbe aj píše do kultúrnych revue.

Postupne sa však príbeh i jeho pozadie menia. Koniec 30. rokov prináša vyhrocovanie ideovej a súčasne politickej situácie. Sebastian nás vovádza do reality medzivojnového kultúrneho života spontánnymi prepismi útržkov rozhovorov, občasným komentárom názoru či teórie, ktoré sa práve formulovali. V tom čase bol idolom mladej generácie filozof Nae Ionescu, ktorého prednášky uchvacovali nielen témami – modernosť života a nutnosť všetko prežiť až do konca, spojené s národnou špecifikou, spočívajúcou v nemennosti a trvalosti ortodoxie rumunského ľudu a jeho mentality – ale aj spôsobom prednesu, stavbou prednášky ako predstavenia, improvizáciou, spontánnosťou, presvedčivosťou hovoreného slova. Nae Ionesca vyvolával v študentoch a mladej generácii obdiv už tým, že ich vyzýval byť silnými, originálnymi, samými sebou. Medzi jeho poslucháčov patrili Mircea Eliade, Emil Cioran, Constantin Noica a mnohí ďalší. Niektorí z nich sa pridali aj k hnutiu, ktoré okolo neho a jeho časopisu Slovo vzniklo. Nae Ionescu bol akýmsi ideológom legionárskeho hnutia a Eliade do Légií dokonca na čas vstúpil. Eliade bol Ionescovým asistentom na Univerzite a písal články, v ktorých vyjadril svoje vtedajšie presvedčenie antisemitizmu a šovinizmu, alebo inak povedané národnej hrdosti, nacionalizmu. zodpovednosť mladých za vlastný osud,

Aj Sebastiana fascinovali Ionescove prednášky, hoci v jeho slovách cítiť pochybnosti a dokonca nesúhas. Píše o ňom veľmi stroho, ale obdivne, a vyrovnáva sa s jeho protikladmi zdanlivo ľahko. Všetci boli predsa členovia jednej skupiny, kamaráti, ktorí sa stretávali po študentských bytoch a diskutovali o ideáloch novej národnej kultúry po r. 1918, ktoré Nae Ionescu sformuloval. Sebastian tiež v Ionescovom Slove debutoval, ale v denníku už odcituje útržok rozhovoru, ktorý ho prekvapil, výraz Eliadeho alebo Camila Petresca, Ionescov argument z prednášky, ktorý ho šokoval, ale o ktorom zatiaľ nevie, čo si pomyslieť. V tom čase nebolo ešte každému jasné, kam to povedie. Človek by si prial, aby jeho poznámky boli podrobnejšie, ale nakoniec z nich vzniká dostatočne charakteristický obraz intelektuálneho diania, ideových sporov doby a hlavne formujúcich sa názorov a pozícií. ale nakoniec sa z nich vytvára pomerne dosť charakteristický (možno nie úplne presný) obraz intelektuálneho diania, ideových sporov doby a hlavne formujúcich sa názorov a pozícií. Tento fakt možno interpretovať len ako výraz vnútorného pnutia, ideových konfliktov a presúvaní v medzivojnovej a spoločnosti.

A popritom venuje Sebastiam pozornosť vlastnej tvorbe. Je to známy príbeh o tom, ako sa čerstvo napísané riadky zdajú výstižné a dokonalé, aby na druhý deň stratili akúkoľvek súvislosť, zmysel a krásu. Radosť z písania a donucovanie k práci, sklamania na druhý deň alebo až po premiére, keď každý vie, ako to všetko malo byť – to všetko tvorí jednu líniu príbehu, do ktorej sa mieša právnická kariéra, sem tam prehrané spory, divadlo, priatelia, šport.

Druhá línia začína nebadane, v rokoch vojny. Vlastne to ani nie je druhá línia, ale akoby zdvojené paralelné pokračovanie prvej. Je zaujímavé sledovať, ako sa do nej dostávame – ešte stále mladý muž Sebastian samozrejme číta tlač a sleduje, ako sa schyľuje k vojne. Diskutuje o nej s priateľmi, ktorí, podobne ako on, ešte chceli rýchlo navštíviť Paríž. V Bukurešti sa zatiaľ zdá, že vojna je ďaleko, poriadajú sa stretnutia, večere, divadlo. Ale už sa ohlasuje, postupne je stále menej práce, menej peňazí, bytov, miesta, šiat, tepla... Vtedy práca, akákoľvek, či je to prepis, preklad, alebo odhadzovanie snehu, čokoľvek, čo človek dokáže, začína byť významnou skutočnosťou. Zo začiatku Sebastian akoby ani nemal rodinu. Postupne sa ukazuje, že má starých rodičov, o ktorých sa treba starať, že má brata, že má byt, kde býval sám, ale teraz z dvoch bytov ostáva len jeden.

A za týchto okolností, za tohto pomalého posunu dejín, sa postupne mení on sám a jeho miesto na zemi. Sledujeme, ako sa z playboya, bezstarostného mladého muža, právnika, ktorý z pocitu tvorivého nutkania píše divadelné hry, stáva druhoradá, ohrozená bytosť, ktorá sa sústreďuje len na prežitie a na záchranu seba, svojich blízkych a zopár vecí. Teraz píše len denník a prekladá, ak môže, aby sa uživil. Ale keď môže, vo vzácnych okamihoch, sa vracia k svojim záľubám, v prvom rade k hudbe.

Základným znakom tohto procesu je zmena identity osobnosti. Predtým bol Sebastian obyčajný mládenec, z ktorého šla radosť zo života. Postupne a akoby mimovoľne sa z neho stáva niekto, kto sa nazýva žid a kto je čoraz väčšmi vytláčaný do postavenia, primeraného tejto role. Najskôr ho označí za žida právnická komora a neskôr, po istom váhaní aj spisovateľská obec. To má za následok stratu miesta na súde a neskôr v redakciách časopisov. Je stále menej práce, divadelné hry už neprichádzajú do úvahy, iba ak pre židovské divadlo, ale aj tam je priveľa záujemcov. K postupnému vytesňovaniu zo spoločnosti prispeje žltá hviezda na kabáte, nútené práce v meste, deportácia jeho brata do pracovného lágru v Moldavsku, o ktorých je známe, že boli najhoršie v tejto oblasti, sťahovanie z bytu do bytu s matkou, neustále rekvirácie cenností, šatstva, odovzdávanie časti zárobku mestu.

A to všetko za stále tajnejšieho a tichšieho počúvania správ z rozhlasu o priebehu vojny. Takou sprievodnou niťou všetkých premien je hudba. A ešte niečo - vojnové správy, ktoré Sebastian počúva z rozhlasu a ktoré preberá pri stretnutiach s priateľmi. Udalosti vojny sa tak akoby tiahnu pozadím celého diela a poskytujú mu perspektívu, ktorú by v románovom spracovaní musel zložito zakomponovávať. Akoby tu fungovala akási zvuková kulisa, škrkavé či tlmené slová správ za šuchotu narýchlo rozprestieraných máp a vyhľadávania miest prehratých bojov... Vojna bola tak ďaleko a súčasne tak zblízka a ostro zasahovala do životov. Sebastianove kusé poznámky vedia načrtnúť a navodiť ten pomalý pohyb času a tú neprekonateľnú vzdialenosť od miest, kde sa skutočne rozhodovalo. Vojna už trvala tak dlho. Každý deň, každý moment sa očakávala zmena, ale zatiaľ nemecká armáda len šla a zaberala a nádej nebola. Len rozhlas dokazoval, že svet ešte existuje a dokonca aj hudba v ňom. Sebastian sa k nej upínal, nachádzal v nej mier. Až nakoniec došlo k tomu, že židovské obyvateľstvo muselo odovzdať aj rozhlasové prijímače. Od tejto chvíle už nasleduje len potácanie sa medzi chýrmi. Takže keď po dlhom čase prišli zvesti o obrate, už sa im takmer ani nedalo veriť, ľudia znecitliveli utrpením.

Sebastian, i jeho brat, ktorý sa vrátil z pracovných táborov z Moldavska, prežili a zachránili sa. Zdá sa, že aj Sebastian bol niekoľkokrát na pokraji smrti. Bukurešť však patrila k tým miestam v Európe, kde sa cez vojnu dalo skryť a prežiť. Napokon, Sebastian po celý čas vojny nestratil kontakt ani s divadlom, i keď to bola iba židovská scéna (inak, po celé desaťročia socializmu opäť výnimočne dobrá), ba ani s priateľmi, s ktorými komentoval aj rozhodujúci zvrat v priebehu vojny a nasledovné udalosti. Ešte počas vojny ho niektorí zo známych pozvali raz za čas na večeru, aby sa najedol, z čoho vidieť, že ani hospodárska situácia Rumunska nebola úplne najhoršia. Možno preto, že sa nestal úplným páriom, odlúčeným a bez stykov, dokázal tak presvedčivo vystihnúť premeny rumunskej kultúry počas vojny a zachytiť aj jej otázky a názory. Zmieňuje sa napríklad aj o dianí v spisovateľskej obci, o živote spisovateľov, ktorý šiel ďalej, akoby vojny ani nebolo, alebo o tom, ako musel publikovať pod cudzím menom a ešte bol veľmi rád.

Keď vojna konečne skončila, čas sa rozbehol, ale M. Sebastian akoby ostal stáť. Nepridal sa ani k jednej z novovznikajúcich skupín, hoci ho do nich pozývali, ani nevstúpil späť do Spolku spisovateľov. Mnohí zo známych už boli za hranicami. Iných, ktorých bolo po vojne veľa a drali sa hore, nepovažoval za dosť dobrých, neuznával ich. Nepridal sa ani k ľavici, ku komunistom, ktorých počet vzrastal, hoci ho po celý čas vojny podozrievali z ľavičiarstva. Sklamaný, znechutený, pesimistický, akoby nemal chuť ďalej žiť. Sebastian ostáva spisovateľom, stretáva sa naďalej so svojimi priateľmi s antisemitskými názormi a v prežívaní mu pomáha hlavne hudba. Ale keď jeho priatelia odídu do cudziny, nemá už záchytný bod. Denník zachycuje udalosti iba do roku 1944. To preto, lebo zanedlho nato zomiera. Na jar 1945 Sebastiana v Bukurešti zrazilo ruské vojenské auto.

*

Sebastianov denník možno čítať ako napínavý príbeh, ktorý miestami prechádza do intímnej spovede, ako úvahy o tvorbe a písaní, alebo ako dokument. To, čo sa spočiatku ani nezdá podstatné, vystupuje na hladinu – udalosti vojny, donucovací proces, ktorý buduje jeho novú identitu, vyčleňovanie zo spoločnosti. A cez tento posun do inej polohy má čitateľ možnosť vidieť inak aj všetko ostatné – kultúrne dianie, názory spisovateľov, umelcov, premeny jeho priateľov, topografiu Bukurešti, možnosti obživy a práce, dosah vzdialených udalostí na zmeny v spoločnosti.

Sebastianovi priatelia boli významní spisovatelia a filozofi, ktorých dnes zvyknú nazývať "zlatou generáciou" rumunskej kultúry. Patril k nim do istej miery aj Nae Ionescu, ideológ fašizujúcej pravice, ktorý bol ich profesorom na Univerzite a doslova idolom mladej generácie. Mircea Eliade, Eugen Ionescu (neskôr, vo Francúzsku Eugene Ionesco) alebo Camil Petrescu, tí všetci boli priatelia, patrili do jednej, mladej generácie. Vieme, že romány a novely Mirceu Eliadeho, ktoré vyšli v Rumunsku po rumunsky pred druhou svetovou vojnou, sú považované za dôležitú súčasť modernej literatúry 20. storočia. Camil Petrescu je azda najvýznamnejším moderným spisovateľom rumunskej literatúry. Vytvoril proustovský typ románu, inicioval poetiku, ktorá mala vniesť do literatúry a umenia autentickosť, priamy život pomocou zápiskov, útržkov zo života, a psychologickú introspekciu. Eugen Ionescu debutoval známou esejou Nie (1934), ktorou prispel do rumunskej avatgardy, aby sa po vojne stal tvorcom absurdnej drámy. Ďalšia významná osobnosť rumunského pôvodu Emile Cioran sa stal po vojne významným európskym filozofom. Lenže Sebastianovi priatelia, okrem Camila Petresca, emigrovali do cudziny ešte v priebehu vojny a to ako vyslanci rumunskej profašistickej vlády generála Antonesca, alebo z obavy pred perzekúciami, keď už bola prehra fašistického Nemecka zrejmá. A takmer všetci, okrem E. Ionesca, sa nechali ovládnuť mocenskými myšlienkami fašizmu a antisemitizmu.

Bolo to typické pre charakter doby. Predstavy a výrazy ako sila, plné, intenzívne a možno aj násilné prežívanie, autentickosť života, ale aj archaickosť a trvalosť ortodoxného kresťanstva (pôvodné kresťanstvo spred schizmy) uchvátili takmer celú mladú generáciu. Dnes sú tiweto veci známe a veľa sa o nich aj diskutuje, či už v Rumunsku, alebo aj v cudzine, keďže spomínaní spisovatelia sa stali významnými osobnosťami svetovej kultúry. Podobne charakterizuje ich dobu Florin Manolescu vo svojej Encyklopédii rumunského literárneho exilu (1945-1989). A odkazy na ich výroky alebo priamo citáty nachádzame na mnohých miestach aj v Sebastianovom denníku. Sebastian tak mimovoľne zachycuje vznik a kryštalizáciu profašisitických názorov v rumunskej kultúre.

Podobné situácie nie sú cudzie viacerým krajinám a kultúram v Európe. Netreba ísť ďaleko, aby sme sa cítili ako doma. Aj na Slovensku žila spisovateľská obec počas vojny plným životom. Sebastian spomína, že pri príležitosti jeho vylúčenia zo Spolku kvôli židovskému pôvodu predsedal zhromaždeniu istý Nicolae I. Herescu. Ten istý N. I. Herescu, ktorý bol známy aj na Slovensku, pretože ho v 1942 pri príležitosti kongresu rumunských, chorvátskych a slovenských spisovateľov navštívila slovenská delegácia na čele s V. Beniakom, predsedom Spolku. Píše sa o tom v príznačne nazvanom článku Bukurešťské vohľady v Eláne (1942, 9). N. I. Herescu bol aj autorom predslovu k Strmeňovmu prekladu z Eminescovej lyriky Výber z poézie (1943) a mimochodom koncom vojny emigroval do Paríža tiež. Slovenská delegácia mala teda možnosť spoznať atmosféru v Bukurešti a dokonca sa zúčastniť audiencie u premiéra, generála Antonesca. Aká bola atmosféra v Bukurešti z inej strany, ukazuje Sebastianov denník.

*

Aký význam má čítať alebo vôbec napísať podobný denník? Aký význam majú podobné diskusie ako spomínané? Robia sa preto, aby znevážili prácu a život tých, ktorých obraz vychádza v dejinách menej lichotivo? Obavy, s akými sa k Sebastianovým zápisom stavajú ľudia, pre ktorých literatúra a kultúra niečo znamená a ktorí poznajú váhu Eliadeho, Cioranovho alebo Petrescovho diela, sú typické a rozšírené. Výroky, že Sebastian si slová svojich súpútnikov zapisoval, ako chcel, že je v nich závisť a prispôsobovanie, že sú skreslené, v podstate nepravdivé, to všetko znamená, že ak je raz niečo národným ideálom, tak to neslobodno nabúravať, že ideál by uvažovaním utrpel. A pritom by otvorené konštatovanie bolo oveľa užitočnejšie, aspoň by sa osvetlilo nejedno problematické obdobie v národných dejinách a nejedna problematická či vnútorne protirečivá osobnosť. Ako sa však ukázalo, diskusie priniesli práve toto – zistenie, že spisovateľ a jeho dielo, jeho osobnosť a charakter a sila umeleckej vízie nemusia byť vždy to isté. A nakoniec priniesli poznanie samého seba, ako v zrkadle. Čo tiež nie je najmenej.