Dulce de leche
Osem poviedok Svetlany Žuchovej ukazuje, že ich autorka si rada predstavuje a rada sníva, že má potešenie z hry, ktorú si sama vymyslí. Vo svojich prózach sa pohráva s príbehmi, postavami i rozprávačskými postupmi, sem-tam i s čitateľmi...
Osem poviedok Svetlany Žuchovej ukazuje, že ich autorka si rada predstavuje a rada sníva, že má potešenie z hry, ktorú si sama vymyslí. Vo svojich prózach sa pohráva s príbehmi, postavami i rozprávačskými postupmi, sem-tam i s čitateľmi - ibaže hravosť neznamená len uvoľnenosť, ale aj ľahkosť, a s tou to u nej trocha škrípe.
Ako väčšina súčasných slovenských debutantov, aj ona vsadila na predvádzanie nekonvenčnosti. V jej knižnej prvotine Dulce de leche je zreteľná snaha o tematickú jedinečnosť (cudzokrajné prostredie, cudzokrajné postavy) a tiež o originalitu videnia (netypické situácie, významové posuny, možné interpretačné kľúče), no všetky tieto perspektívne pozitíva sama utlmila vlastnou autorskou nedisciplinovanosťou. Je rozbiehavá, neselektívna, experimentuje tam, kde to vôbec nepotrebuje. V štýle začínajúcich autorov Bagalovej poviedkovej súťaže opakovane odkazuje na moment samotného písania (či už poviedky, divadelnej hry alebo filmového scenára), na situáciu konštruovania textu, jeho možné varianty. Z vlastného písania tak robí akt komunikácie medzi ňou a potenciálnym čitateľom, čím len rozohráva jednu zo svojich hier, ktorými sa to v knihe len tak hemží. Tieto postupy sú nielen že dosť otrepané, ale navyše nie vždy funkčné - a na škodu veci, u Svetlany Žuchovej fungujú presne v tejto retardačnej polohe. Jej poviedky majú bez pochýb niekde v hĺbke šmrnc a iskru, vo svojej podstate sú nápadité - hoci niektoré viac a iné menej, no strácajú na pôsobivosti len preto, že ich autorka nemá sformovanú predstavu, kam svojím textom vlastne smeruje, že nedocenila účinnosť skratky a odstupu, že dala prednosť konceptom “konštruovania intelektuálnych hračiek” pred poctivým sústredeným a prepracovaným rozprávaním. Evidentne má na viac, než vo svojom debute predviedla, ale na to sú prvotiny, aby sa človek pohol aj ďalej.
Svetlana Žuchová nemá problém s identitou svojich postáv. Jej protagonisti sú z rôznych kútov sveta a po celom svete sa aj pohybujú a ich problémy, nech sa aj javia hocijako individuálne a špecificky, sú poväčšine dostatočne univerzálne na to, aby dokázali osloviť. Netreba hovoriť o globalizácii alebo kozmopolitizme, no istý dobový generačný pocit, resp. generačná skúsenosť otvorených priestorov v tom zreteľne je. Vo svojich krátkych prózach skúša Žuchová postaviť poviedku do pozície tvárneho žánru - expanzívne balansuje medzi strohým, popisným rozprávaním a poetizáciou, medzi vecnosťou a lyrickým akcentom. Niekde prevládne vážny pomalý tón, inde je určujúca dynamická irónia. Opakovane sa mihne motív mystického katolicizmu talianskeho, resp. latinsko-amerického pôvodu, ktorý na inom mieste dopĺňa exaktný vedecký výraz. Takéto hľadanie je prijateľné, pokiaľ zmena prospieva celku príbehu a nevedie ho iba k ďalšiemu vo vzduchu visiacemu radu epizódiek. Poviedky končia bez zjavných riešení - takýto otvorený koniec, vnášajúci do textu výrazné zneistenie, má aj Calamus Scriptorius, ktorú považujem za najvydarenejšiu z celej knihy.
Napriek siahodlhým chválam Michala Habaja v doslove knižky Dulce de leche si myslím, že zbierka Svetlany Žuchovej nebude žiadnym výrazným míľnikom v kontexte súčasnej slovenskej literatúry. A ak nejakým medzníkom predsa, tak jedine pre autorku samotnú: možno ako pripomienka toho, že k zdravému sebavedomiu treba pridať aj trocha autorskej sebadisciplíny.
Dana Kršáková
Písané pre týždenník Domino fórum